21. 12. 2017

Spolok tajných mien (37) - Koniec knihy


3. Rozlúčka


        
Na stanici našli správu na dverách od kôlne. Znela:

„Piata správa nájdená, teraz príde posledná.
Kto si do obchodu zájde, po kľačiačky správu nájde.“

         V obchode pod regálom s kinderkami, veď kde inde, našli poslednú prilepenú obálku.
         „Šiesta správa hovorí, že mi z toho švitorí!“ prorokovala Silva, ale tentokrát bol odkaz stručný a už sa nerýmoval:

„Čakám v KLUBOVNI. Pohnite si, lebo vám nič nezostane.“

         Konečne mohli napochodovať do klubovne. Boli pripravení tváriť sa prekvapene, ale nemuseli, pretože naozaj boli. Po celom dvore viseli reťaze s lampiónmi, pod nimi stôl s koláčmi a šľahačkovými pohármi a malinovkou a banánmi v čokoláde. Na schody do klubovne Jožo položil magnetofón, z ktorého hrala hudba.
         Keď vošli, Jožo každému slávnostne odovzdal vlastnoručne vyrobenú medailu, na ktorej bolo farebne napísané:

                                           Spolok Tajných mien

A pod tým meno.
Každému zavesil medailu s belasou stužkou na krk.
         „Toto boli moje najlepšie prázdniny, teda, najlepší koniec prázdnin.“ priznal sa Jožo a Janka dostala hobla za to, že to všetko vlastne vymyslela.
         Zuza povedala Jožovi o novej súťaži a pláne po Vianociach sa stretnúť.
         Zrazu si boli všetci istí, že sa im to podarí a dobrodružstvo bude pokračovať.
Veď už niečo vymyslia.
Veď nie sú žiadne béčka, ale

                                            Spolok Tajných Mien.




Tak ahoj po Vianociach!

20. 12. 2017

Spolok tajných mien (36) - Beh :)


2. Čo to znamená?


         Na pošte našli správu na nástenke. Bola pripichnutá modrým špendlíkom a usmievala sa z nej nakreslená tvár.
         „To je celý Jožo, len si ubral desať kíl.“ konštatuje Silva.
„Keď nás bude takto zbytočne preháňať, postarám sa, aby mu tých desať kíl naozaj ubudlo.“ hnevá sa Dušan.
„A ako?“ ozve sa zvedavá Silva.
„Odtrhnem si pri potoku prútik a budem ho poháňať, kým neubehne jesenných sto kilometrov.“ zastrája sa Dušan a medzi rečou otvára tretiu obálku.

TRETIA SPRÁVA vraví: Už iba tri správy.
Tam, kde voda vyviera, je krmivo pre zviera.

         „Pri prameni, ale kde?“ rozmýšľa Janka.
„Pro krmelci, pri žľabe!“ odhalí Dušan a dodá: „Ja ho zabijem!“
Šesť postavičiek a pes lapá po dychu na moste cez novoopravený žľab na spúšťanie dreva.
Na zemi leží obálka, ktorú našli, ako mysleli, v krmelci na sene.
         „Silva, nepozeraj na mňa ako mäsiarova doga a otváraj!“ fučí Zuza.
„To ja nie na teba! To sa pokúšam zabiť Joža na diaľku! Ja to neotvorím! Ja toho už mám plné zuby!“ srší hnevom Silva.
„Tak aby ste nepovedali, že som pes...“ zdvihne obálku Miro a pohladká funiaceho Azora po hlave.

„Štvrtá správa vraví:“ prečíta Miro a ukáže na ostatných.
„Už iba dve správy!“ dokončia všetci zborovo.

Kde ŽELEZNÝ TÁTOŠ stojí, visí správa, milí moji.

         „Ja už na stanicu nejdem! Toto je úplne švihnuté!“ vyhlási Dušan.
„Máme pátrať a nie súťažiť v cezpoľnom behu! Idem do klubovne!“ rezignuje Peťo a ostatní sa pridávajú.
         Že niečo nie je v poriadku, zbadali hneď ako začuli hovoriť veľa hlasov naraz.
Prikrčili sa a pomaly sa zakrádali od potoka popri plote vyzvedieť, čo sa to v ich klubovni deje. Keď už boli najbližšie ako sa dalo, aby zostali neodhalení, zaľahli do trávy a počúvali.
         „Jožko, to teraz nezapaľuj, až večer, keď bude tma.“ počujú hovoriť ženský hlas.
         „Jožko, tú malinovku mám zarobiť jahodovú, alebo citrónovú?“ pridá sa ďalší.
         „Jožko, tak tu sú tie koláče, bude to dosť?“ hovorí ešte ďalší.
         „Ďakujem, teta, to bude akurát. Ujo, ešte ten magnetefón!“ povie Jožov hlas.
         Viac počuť nepotrebovali. Potichučky sa vytratili a čušali, až kým neboli pod stanicou.
         „On robí oslavu pre nás.“ povie ticho Janka.
„Aj teta Mariška, Božka a Terezka a môj ocino a ktovie ešte kto.“ dodá Miro.
„Ja sa tak hanbím, že som na neho nadávala a on nás len chcel prekvapiť.“ skloní hlavu Silva.
„Mali by sme sa tváriť, že o ničom nevieme a pokračovať v tej naháňačke.“ vzdychne si Peťo.
„Máš pravdu, veď už len dve správy, tak poďme.“ vlečie sa Dušan.




18. 12. 2017

Spolok tajných mien (35) - Posledný deň


VÝPRAVY ZA MENOM - DEŇ SIEDMY

        
1. Posledný spoločný prázdninový deň


         V klubovni vládne smutná atmosféra. Blížiaci sa koniec prázdnin v podstate nikomu nevadí. Vadí to, že majú skončiť v najlepšom. Rozídu sa domov a je po srande.
         „ Kedy budú ďalšie prázdniny?“ pýta sa Silva.
„Na konci októbra,“ vie presne Dušan. „Ale len štyri, či päť dní a v tom je aj sviatok Všetkých svätých.“
         „A potom?“ skoro plače Janka.
„Tesne pred Vianocami, okolo dvadsiateho decembra.“
„Naši budú chcieť lyžovať v Tatrách.“ kreslí Janka prstom ktovie čo po stole.
„Veď aj tu je vlek! Tak načo sa máš trepať do Tatier!“ hnevá sa Miro.
         „Sľúbme si...“ začne Zuza, „...že sa tu stretneme. Nie! Že urobíme všetko pre to, aby sme sa tu hneď po Vianociach stretli! Rodičia nech idú silvestrovať sami, veď im chceme len dobre!“
„Babka plače, že je sama, dedka asi neráta,  možno mi pomôže.“ napadne Janku.
         „Nie sme predsa žiadne béčka, sme členovia Spolku Tajných Mien! Rozlúštili sme toľko záhad, vyhlasujem súťaž o najlepší nápad, ako sa sem po Vianociach dostať!“ rozbehne sa Zuza.
„A ja čo? A Peťo? My tu bývame!“ volá Miro.
„Vy......vy budete porota a vymyslíte odmenu pre víťaza!“ rozhodne Janka.
„Dobre, súťaž je oficiálne vyhlásená!“ potvrdzuje Peťo.
         „Skoro som zabudla! Toto som mala ráno zavesené na bráne.“ vytiahne Janka list.
„Ten Jožo je taký lenivý, že ani sem nedôjde!“ ozve sa Miro.
„To hovorí ten pravý! Kto nám nechal list u tety Marišky?“
„To bol nápad, nie lenivosť!“ bráni sa Miro.
„Možno aj toto je nápad. Janka, čítaj!“ povie netrpezlivo Silva.




„To teda je nápad, hľadať papieriky:“ hundre Miro.
„Keď hľadať, tak hľadať.“ Povie peťo a pozrie pod stôl. Azor nelení a oblíže mu tvár.
„Tu nie je!“ utiera sa o tričko.
         Hľadajú všetci, hľadajú márne. Prezrú poličky, tam nie je ani prach, za lavicou a gaučom tiež, ani na zemi, ani za zrkadlom, ani v prasknutej váze.
„V jednom filme bol odkaz nalepený zo spodu na stoličke.“ Povie Peťo a už dvíha stoličku. Nič.
„V jednom filme bol aj živý dinosaurus.“ vysmieva sa Dušan a pozerá pod svoju. Nič.
„Bude v našej starej skrýši, v orechu!“ napadne janku. Ani ona nič.
„Alebo na streche.“ vymýšľa Miro a dvíha stoličku. Nič.
„Jožo by nikdy.....mám!“ začala potichu a skončila nahlas Silva.

„Jasné! Na Jožovej správe môže sedieť jedine Silva!“ smeje sa Zuza.




15. 12. 2017

Spolok tajných mien (34) -Krásne ženy


5. V Dome Krásnych Žien


         „Poďme k Silve domov. Tá si o sebe myslí, že je najkrajšia.“ navrhne Jožo.
„Nie, poďme na to logicky.“ vyhlási Dušan a hneď aj pokračuje.
         „To miesto spomína hneď po pleťovej maske. Existuje miesto, kde si ženy gebria na tvár pleťové masky?“
         „Existuje! Štúdio krásy tety Evy Lenčovej!“ pozná odpoveď Janka.
„Ozaj! A je to Silviina teta! Teda, ako, ozajstná teta!“ pridáva Peťo.
„A máme to!“ chytí Miro Azora za predné labky a vrtí sa s ním na ceste v rytme tanga.
„Učiteľka tanca je môj sen, tam ta tá ri rára ram pam pam...“
         „Tak my odchádzame na oslavu. Tam si zatancujeme na lepšiu hudbu.“ ponáhľa sa Dušan.
„Náhodou, ja mám absolútny hudobný sluch, lepší ako Havel:“ chváli sa Miro.
„To je možné, lebo Havel na verejnosti nespieval. Bol prezidentom.“ smeje sa mu Dušan.
„Povedal som Havel, ale myslel som Hammel! M M M!“ bráni sa Miro.
„Tak nemysli a poď. Už to máme celé vymyslené. Ešte sa ti zavaria závity a začne sa ti dymiť z hlavy.“ končí Dušan rozhovor a šliape dolu po chodníku za Jankou.
         V Štúdiu krásy ich víta Zuza so zelenou a Silva s oranžovou gebuzinou na tvári. Keď ich Azor zbadal, strčil chvost medzi zadné nohy, sklopil uši a nakoniec ho museli nechať vonku, aby od strachu ten Dom krásnych Žien neocikal.
         Salón Krásy má tri miestnosti. V najväčšej je kaderníctvo so štyrmi zrkadlami, v menšej vedľa kozmetika s dvoma lehátkami a v najmenšej sklad. V chodbičke, kde sú WC sú ešte jedny dvere, ktoré sú práve teraz otvorené a vedú do domu tety Evy. A tam je to miesto. Veľký vyzdobený stôl, okolo stoličky, na stole stojan na tortu.
         Keď pátrači nafúkali všetky balóny a pomohli povešať konfety a lampióny, boli hromadne odvlečení do kaderníctva a povinne vyfrizúrovaní.
         Ako bonus mohli ešte dostať pleťovú masku, od tohoto nápadu však teta Eva a jej pomocníčky ustúpili, keď zbadali strach v očiach chlapcov.
         Janka teda dostala na tvár zelenú gebuzinu a všetci dostali do ruky kinderko a zákusok podľa vlastného výberu.
         Nakoniec boli všetci s odmenou spokojní, len ich trošku škrelo, že oslava narodenín tety Evy bude len pre dospelých. 

         Ale škrelo ich to naozaj len trošku.




12. 12. 2017

Spolok tajných mien (33) - Kam?


4. Čo s peniazmi?


        
V obálke bolo päť dvojeurových mincí, teda spolu desať eur. 
„Tie asi nebudú na Kinder – vajcia, že?“ ľútostivo zašomre Jožo.
         „No, máme kúpiť Vzduch v Gume, Papierové Pásiky a Hrubšie Viazadlo. Žiadni Dinosauri v Čokoláde tu nie sú.“ číta z lístka Miro.
„Hrubšie viazadlo, to bude špagát.“ napadne Dušana.
„Vzduch v Gume, to môže byť koleso z bicykla.“ rozmýšľa Peťo.
„Ale to nedostaneme ani tu, ani za desať eur.“
         „A načo sú komu Farebné Papierové Pásiky?“ čuduje sa Jožo.
„Ja viem! Na karneval!“ zvolá Janka.
„Karnevaly sú vo februári, nie teraz.“ nesúhlasí Peťo.
„Tak na nejakú oslavu, ako ozdoba!“ nedá sa Janka.
         „Poďme do obchodu, nájdeme špagát, tie farebné somariny a možno tam niekde bude aj ten gumený vzduch.“ povie Jožo a ťahá Peťa za rukáv k obchodu.
         V obchode nájdu oddelenie s papiernictvom, teda jeden regál. Sú v ňom naukladané papiere, špagáty, konfety a zošity a...
...balóny.
         Zrazu je všetko jasné. Niekde sa chystá oslava. A tam by sme rozhodne nemali chýbať. Musíme však chvíľu počkať, kým naši kamaráti rozhodnú,  koľko čoho kúpiť.
         „Špagát nám stačí jeden.“ schmatne Jožo klbko.
„Hej! Šetri! Tento je najhrubší a najdrahší a my máme kúpiť hrubšie viazadlo, nie najhrubšie!“
trhá Dušan Jožovi špagát z ruky.
         Nakoniec kúpili dve klbká tenšieho špagátu, sedem valčekov farebných konfiet a štyridsať osem balónov. Vyšlo im to skoro na chlp. Predavačka im vydala jeden cent a zabalila nákup do červenej igelitky.
Zostala posledná záhada.

Kde tá parádna oslava bude?




8. 12. 2017

Spolok tajných mien (32) - Žena za pultom


3. Ktorá je to?


         „Dobrý deň, teta, nemáte pre nás niečo zaujímavé?“ prihovorí sa známej predavačke Jožo.
„Ahoj, Jožko! Máme nové kinder - vajcia s dinosaurami v akcii.“  odpovedá predavačka.
„A nič iné?“ slintá Jožo.
         „A čože by si chcel, Jožko?“
„Čo ja viem, napríklad kolieska.“ ide na vec opatrne Jožo.
„Kolieska? To musíš v autoservise, alebo v hodinárstve, Jožko!“ smeje sa predavačka.
         „To bude iná, táto o ničom nevie.“ šťuchá Peťo do Joža.
„Tam v zadu, pri syroch, červenovláska, tá mi je povedomá. Mám dojem, že som ju videl so Silvou.“
„Fakt? Ale teraz ideš ty!“ postrčí Jožo Peťa do predu.
         „Dobrý deň, teta, nenechal nám u vás niekto niečo?“ pýta sa Peťo rovno.
„Ahoj. A čo by to malo byť?“ usmeje sa červenovlasá predavačka.
„Také kolieska, kovové kolieska, asi.“ pokračuje dosť neisto Peťo.
„Kolieska? A načo sú?“ usmieva sa naďalej predavačka.
„To ja neviem, teta.“ odpovedá nešťastne Peťo.
„Tak, keď budeš vedieť, príď. Niečo pohľadám.“
„Ďakujem.“ zvesí Peťo hlavu a otočí sa k Jožovi.
         Joža však niet. Nakoniec ho nájde medzi regálmi s cukrovinkami. Na dlani pár drobných a ráta a ráta.
         „Čo to tu robíš?“
„Rátam, či mám dosť na jedno akciové kinderko. Daj ruku!“ prikáže Jožo a už odratúva na Peťovu dlaň centíky.
„Ale my musíme pátrať, nie tu rátať tieto tvoje pe.....kolieska!!!“ ukončí vetu načakane Peťo.
„Kovové Kolieska, Jožo, veď to sú peniaze!“ ziape na celý obchod.

         „Veru, chlapci, už viete, čo u mňa máte a tu je obálka.“ ozve sa za nimi predavačka s červenými vlasmi, ktorá počula to, čo sa prepočuť nedalo. „A ešte vám mám zaželať veľa šťastia!“ 




6. 12. 2017

Spplok tajných mien (31) - Na vzduchu


2. Na vzduchu


         „Prečo spomína šľahačku?“ čuduje sa Janka.
         „Včera, keď sme išli k tete Mariške, si ju chcela nacápať na ksicht.“ spomína Jožo.
         „Ako pleťovú masku! S medom, uhorkou a horčicou!“ pokračuje Peťo.
         „Áno! Pleťová maska nie je Jedlo Vábivé!“ pridá sa Dušan, „Zato Dom Krásnych Žien, no, neviem. V každom dome žije žena, ktorá si myslí, že je krásna.“
         „Žena za pultom je film. Na dvd. Majú ho v stánku.“ napadne Peťa.
         „A ten tvoj film nám dá Kolieska Kovové? A čím? Písmenkami na obale?“ ťuká si Dušan na čelo. „To musí byť niekto živý, čo má ruky!“
         „Keby si ma nechal dopovedať, dozvedel by si sa, že ten film je o predavačkách!“ hnevá sa naoko Peťo.
         „Keby si nezačínal od Prahy, tak sme to mohli vedieť hneď.“ bráni Dušana Jožo.
         „Ale, do ktorého obchodu pôjdeme?“ pýta sa Janka.

         „Do môjho obľúbeného. Do potravín.“ rozhodne Jožo a keďže tu nie je Silva, nik neprotestuje.


4. 12. 2017

Spolok tajných mien (30) - Deň šiesty


VÝPRAVY ZA MENOM - DEŇ ŠIESTY

        
   1. V klubovni


         „No, už to otvor!“ vrtí sa nedočkavo Peťo.
         Sedia v klubovni okolo stola na stoličkách a lavici ako piati trpaslíci, lebo Silva a Zuza nechceli vymýšľať záhadu ani za svet každá zvlášť.
          A čo je dôležitejšie, pozajtra odchádzajú Janka, Dušan a Zuza k rodičom. Prázdniny končia.
         Ale to bude až pozajtra. Zatiaľ sú tu, spolu a obálka, pokreslená kvetmi na stole. Je v nej správa od Silvy a Zuzy pre ostatných.
          Miro ju prikryl dlaňou, pritlačil na stôl a napína ostatných.
         „Otvor ju, lebo z nej odhryznem!“ zastrája sa Jožo.
Miro sa zasmeje a prikryje obálku oboma rukami tak, že z nej netrčí ani kúsok.
         „Poštekli ho!“ radí Dušanovi Janka.
         Dušan sa nenechá prosiť a rýpne Mira pod rebro.
         „Povedala poštekliť, nie prizabiť!“ krčí sa Miro.
         „Ja som ťa len podpichol, keď tu nie je Silva, aby ti nebolo smutno.“ vysvetľuje Dušan.
         „Silva podpichuje Joža a ani sa ho pri tom nedotkne!“ vrčí Miro a nechá si od Azora schovaného pod stolom oblizovať ľavé ucho.
         „To aby nevyfučal. Potom by ho doma nespoznali.“ teší sa Peťo.
         „Podpichujte sa láskavo slovne a nie ručne, nemáme tu telefón, ako zavoláme záchranku?“ vysvetľuje Janka.
         „Netreba záchranku, vidíš, že Miro má krásnu ošetrovateľku - sestričku Azora!“
         „Veru, Azorko, ešteže mám teba.“ hladká Miro Azora po hlave a Azor Mira zaľúbene pozoruje. „No kde je ten list? Prečíta ho niekto?“
         „Ak uhádneš, kto ho má, môžeš ho prečítať ty.“ navrhne Peťo.
         „Dušan mi ho zobral!“ ukazuje prstom Miro.
         Dušan vytiahne prázdne ruky spod stola a pokrčí plecami. Miro pochopí ich hru. Pozorne sleduje aj nepatrné pohyby ramien a tváre kamarátov.
         „Jana! Davaj!“
         „Home video.“ odpovie Janka a podáva list ponad stôl.
         „To je čo?“ pýta sa Jožo.
         „Davay home video je firma, ktorá robila niečo s video kazetami.“ vysvetľuje Dušan.    „No tak, otvoríš to ešte dnes?“
         „Tak počúvajte.“ začne konečne čítať Miro.

     

        
         Ticho.
          Miro číta ešte raz, pomaly, a rozmýšľa nad každým slovom. Keď skončí, ticho je tu opäť.

         Po pár minútach sa ozve Peťo: „ Ja sa vzdávam. Poďme na vzduch, možno nás niečo napadne.“