27. 11. 2017

Spolok tajných mien (28) - Kam teraz?


4. Tam, kde zurčí potok


        
Na moste stojí stolička a na nej sedia Dušan s Peťom. Každý na pol zadku, ale vyzerajú spokojne. Jožo sedí na lavičke pred krčmou, píla leží na stole  a všetci, okrem píly, hľadia na Silvu so Zuzou. Silva vlečie jedno veľké čudo a Zuza štyri malé. 
         „Vás teda poslať po stoličku! Ešte, že poistku donesie Jana, lebo vy ste boli isto hľadať na smetisku a tam majú len vypálené!“  víta ich Jožo.
„Náhodou, toto je stolička originál, skladacia! Tu vidíte časť zadkovo-sednú a Zuza má časti nohovo-stojné. Stačí zasunúť časti nohovo-stojné, každú do jedného otvoru v časti nohovo-sednej a je tu stolička, ako lusk!“ prednáša Silva.
„A kde  má operadlo?“ pýta sa Jožo.
„Toto, prosím pekne, je stolička ortopedická a lieči bolesti chrbta posilňovaním chrbtových svalov. Jožo, keď na nej týždeň posedíš, bude z teba Orlando Bloom!“
„Načo? Veď už teraz som samý sval, ani gram tuku!“ vťahuje brucho Jožo.
„Tiež si myslím, že tu nejde o gramy, ale o kilogramy.“ zapája sa do debaty Dušan.
„V tvojom prípade je slovo SVAL skratka pre SLANINOVAL, čiže, slaninový val.“ smeje sa Silva.
         „Na čom sa tak rehocete?“  kričí Janka z diaľky.
„Na Jožovi!“ priznáva Zuza.
„Jožo, nevšímaj si ich, tu máš odškodné, babka piekla!“ položí Janka pred Joža krabicu s koláčmi.
„Janka, s tvojou babkou sa ožením!“ vzdychá slastne Jožo a nervózne rozväzuje špagát na krabici.
„Moja babka je vydatá za dedka, ožeň sa so Silvou!“ dráždi Joža Janka.
„Veď by boli ako Lauer a Hardy!“ hojdajú sa na stoličke Peťo s Dušanom.
         „Ani sa zaňho nevydám, ani koláče mu nenechám! Veď sa dnes už nikam nedostaneme!“ červená sa Silva a schmatne mu otvorenú krabicu spred nosa.
„Vy ste už vydatí! Silva na teba kričí ako moja mama na tata!“ smeje sa Zuza.
         „Má pravdu. Mali by sme ísť.“ zvážnie Peťo.
„Ale kam?“
         „Tam, kde potok zurčí, čierny komín trčí  a seno čerstvo pokosené  vonia .“ číta Dušan, hneď ako sa mu podarí rozkrčiť pokrčený papier s odkazom.
         „Navrhujem ísť popri potoku a hľadať čierny komín.“ navrhuje navrhovateľ Jožo.
„Ale, na ktorú stranu? Čo ak pôjdeme nesprávnym smerom?“ múdro vraví Janka.
„No, poďme na ten bližší koniec dediny, ak nenájdeme, vrátime sa a potom sa pustíme dlhšou cestou.“ napadne Zuzu.
„Teda, mne sa ani jeden koniec dediny odtiaľto nezdá bližší.“ stojí Silva bezradne na okraji cesty.
„Tak čuchajte, odkiaľ vonia seno.“ napadne Zuzu.
„Ak si nezbadala, Azor dnes nie je v službe a aj ten by našiel iba klobásky.“  ťuká si na čelo Peťo.
         „Klobásky!“ rozjasní sa Jožova tvár.
„Teda, ty si už z toho jedla úplne švihnutý.“ prevráti očami Dušan.
„Jožko! Jožko! Prebuď sa! To sme my! Tvoji kamaráti! Nie klobásky! My mie sme na papanie! My sme tu na to, aby sme z teba urobili človeka!“ máva Silva Jožovi rukou pred očami.
„Prestaň, ty motofotelka! Ja som si spomenul, kde som videl komín čiernejší, než čierny.“ bráni sa Jožo.
         „Kde???“ zahrmelo viachlasne dolinou.
         „U Mira! Za domom! Na udiarni!“ prezradí Jožo.
„Tak Miro si sedí celý deň doma?!“ hnevá sa Silva.
„A pokosené seno majú?“ zaujíma Janku.
„Poďme tam a uvidíme!“ ozve sa opäť Jožo.
         „Teda Jožo, ty budeš o chvíľu múdry ako farebný televízor.“ chváli ho Zuza.
„A ty poznáš aj bezfarebný televízor?“ gúľa Jožo očami .
„Môj dedko má ešte starý, čiernobiely.“ vysvetlí.
„A normálny, alebo plazmu?“ vyzvedá Silva.
„Ak mi ukážeš čiernobielu plazmu, tak budem držať týždeň hladovku!“ smeje sa Jožo.
„Nájdem, aj keby som ju mala vyrobiť, len aby si týždeň nejedol.“ zastrája sa Silva.
„Tak ideme k Mirovi, alebo k Silve vyrábať čiernobielu plazmu?“ stráca Peťo trpezlivosť.
         „Lecgóv evrybády, čildren, kam vit mí!“ perlí Jožo, uchmatne Silve koláč z otvorenej škatule a vykročí na cestu. Silva sčervenie, potom vybledne a ponúkne koláčmi všetkých. Aj seba.
Fotomodelka, nefotomodelka, jesť treba.
Cestou sa Jožo nenápadne nahne k Dušanovi a so strachom v hlase sa ho šepky spýta: „Naozaj neexistuje čiernobiela plazma?“
Dušan sa rozosmeje a odpovie: „Možno v Japonsku ....“
Ak si viete predstaviť nešťastného Joža, tak to urobte.
A potom ho poľutujte.

Lebo teraz sa naozaj zľakol.



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára