21. 11. 2017

Spolok tajných mien (23) - Terka


3. U Terezky motyka


         „No, že si na ňu tá Mariška spomenula, keď som si ja nie! Veď ja mám motýk na tri záhrady a v búde za dedinou kopec ďalšieho náradia, aj tú Mariškinu motyku do nej moja dcéra zamkla. Zabudla som jej povedať, že to je pre Marišku!“ zalamuje rukami Terezka.
         „Teta, a kde je tá búda?“
         „My vám ju prinesieme!“
         „Máme rýchle nohy!“
         „Prinesiem vám kľúč a vysvetlím cestu. Joj, ale budem rada, že sa nemusím terigať taký kus sama!“ ukončí teta prekrikovanie a zmizne v dome.
         „Počuli ste? Je to vraj kus! Už teraz ma bolia nohy!“ zúfa si Jožo.
         „Nemali by sme radšej hľadať tú záhradu?“ čistí si Dušan okuliare. Ani jemu sa nechce ísť ktovie kam pred obedom.
         „Veď ešte ani nevieme, kam je to kus! A čušte, teta ide!“ hnevá sa Zuza.
         „No, deti zlaté, tu je kľúč. Drevená búda s náradím je v starej záhrade tety Boženky, ako sa ide k chatám. Ona tam už nechodí, je to pre ňu ďaleko, a ja som mala náradia plný dvor, tak mi dala kľúč od šopy, čo v nej kedysi mávali seno pre kozy.
Jožko, ty budeš vedieť, vaša babka tam tiež majú záhradu, len kus ďalej po ceste. Hľadajte tú, čo má zelený laťkový plot.“ vysvetľuje Terka.
         „Záhrada tety Božky!“ šepká na plné ústa Peťo.
         „A ako spoznáme tú motyku?“ chytá sa rozumu Janka.
         „Tú nájdete! Je tam len jedna nová, ešte je aj celá farbou natretá.“
         „Tak my letíme teta!“ načahuje sa za kľúčmi Silva.
         „Len neleťte, pekne po zemi choďte, aby ste v zdraví prišli späť! A nedáte si aspoň čaj, na posilnenie?“ vyprevádza bandu teta.
         „Nedáme, teta, nás už vykŕmila teta Mariška, dovidenia!“ ťahá Joža od bránky Miro.
         „Tak, to teda nepoletíte! Mariška kŕmi poriadne! Jej ešte žiadna návšteva neuletela! A šťastnú cestu!“ smeje sa teta Terka a zakýva im na rozlúčku.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára