21. 11. 2017

Spolok tajných mien (22) - Opäť u Marišky


2. U Marišky dobre

        
         U tety Marišky sú všetci vítaní. Sedia všade navôkol, v jednej ruke krígle s muštom, v druhej marhuľový koláč. Mariška sedí vedľa šporáka a teší sa toľkým hosťom.
         „Tak, už sa vám tie prázdniny krátia.“ pokyvkáva hlavou.
„Jaj, teta, ani nehovorte, teraz, keď je tá najlepšia zábava!“ posťažuje sa Silva.
„A čo, moja, máte takého zábavného?“ vyzvedá Mariška.
         Nevšimla si, ako si Peťo zakrýva ukazovákom ústa a Zuza kope Silvu do členka. Nikto nesmie prezradiť ich tajný spolok!
„No, že sme sa tak dali dohromady a spolu sa hrávame.“ škúli Silva pod nátlakom.
„Veď aj ja som rada, že vás tu mám toľko. Nerada som tu sama.“
         „Teta, to sú ale dobré koláče!“ vzdychá Jožo.
         „Vy nám dáte koláče, mušt, a my Vám nič. Nepotrebujete v záhrade pomôcť?“ žmurká Miro dookola, aby ho nebodaj neprizabili, že im zháňa robotu. A slovo záhrade zvýrazní, aby bolo jasné, že mu ide iba o rozlúštenie dnešnej záhady.
         Jožo sa nafúkne, potom pochopí a sfúkne a hneď sa aj chytá tejto témy:          „Okopeme Vám, burinu vytrháme, marhule pomôžeme zje... obrať...a tak.“
         „Vy ste zlaté deti, neviem, prečo všetci nadávajú na dnešnú mládež! Zlaté deti!“ teší sa teta. „Ja mám ale v mojej maličkej záhradke všetko porobené a marhule sú už v koláči a v komore!“
         „To je škoda, ja by som robil, že až!“ viditeľne sa uľavilo Peťovi.
         „Každý je robotný, keď roboty nieto!“ smeje sa teta, až sa šporák trasie.
         „Teta, neviete o nejakej zanedbanej záhrade? Keď chce tak strašne robiť, viete, aby sa nezbláznil!“ podráža Jožo.
         „Ale, Jožko, veď aj ty by si pracoval, však? Aj dnes ráno si mi hovoril, že už nezješ ani jeden koláč, ak potom nebudeš aspoň dve hodiny okopávať! Aj keby si si mal sám drevenú motyku vystružlikať!“ vyrýva Silva.
         „Motyku! Dobre, že si ju spomenul! Predsa vás o niečo poprosím, vy pracovitá mládež.“ ťukne sa po čele Mariška.
         „Á-Áno?“ zľakne sa Jožo pracovnej príležitosti.
         „Anička, Terezkina dcéra, mi kúpila minulý týždeň v meste motyku a ja som na to úplne zabudla! Všetko, čo potrebujem, je, aby ste zašli k Terezke a tú motyku mi doniesli! Tým si obpracujete tieto koláče a predplatíte zajtrajšie, orechové. Stačí, ak mi ju donesiete zajtra, budem vás čakať.“ teší sa teta.
         „No, viete, teta, my vám po ňu skočíme ešte dnes.“ ozve sa Janka.
         „My sme sa aj tak chceli tety Terky niečo opýtať.“ pridá sa Silva.
         „No dobre, ale na tie koláče zajtra prídite. Moje kamarátky držia diétu a ja tak rada pečiem.“ sťažuje sa Mariška.
         „Teta, prisahám!!!“ skríkne Jožo a ostatní súhlasne kývu hlavami.





Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára