16. 11. 2017

Spolok tajných mien (20) - Na kúpalisku


3. Ako to bolo

        
        
Porada na deke je plná dohadov a otáznikov. Prechod územím Čudného Pochodujúceho nepriniesol žiadne nové poznatky a pátrači skončili pri hádke o farbe jeho topánkových šnúrok, či značke mobilu, ktorý držal v druhej ruke.

Janka mala po chvíli tých hádok dosť a otrávene zdvihla hlavu. No toto!
         „Decká, je preč! Kým sme sa hádali o blbostiach, odišiel, zmizol!“
„Dobre sa poobzerajme, možno sa len išiel prechádzať inde!“ nestráca nádej Peťo.
         A mal pravdu. Po chvíli ho zbadali. Sedel, opretý o plot, hlava zložená v dlaniach a nikto by neodprisahal, že neplače.
          „Chudáčik.“ poľutovala ho Zuza.
„Nie chudáčik, hlupák je to, kôli babe revať!“ zhodnotil situáciu Miro.
         Peťo chvíľu porozmýšľa, potom uchmatne Jožovi rezervný nanuk z ruky a pustí sa priamo k mužovi pri plote.
„Kam ideš?“ „Ti šibe?“ ozýva sa z hlúčika, ale Peťo si to nevšíma. Iba raz sa otočí a povie ako James Bond: „Buďte nablízku. Ale nenápadne.“ a pokračuje v ceste.
         „Chalani, prineste deku a karty, my sa tu zatiaľ budeme akože opaľovať.“ diriguje Silva a tvári sa nenápadne ako tikajúca bomba v kredenci. Chalani, čuduj sa svete, poslúchnu a baby otočia telá napoly k slnku, napoly k centru deja - k plotu.
         „Budeme bojovníčky proti rasizmu. Napoly černošky, napoly biele. To by mohli vysielať aj v telke.“ teší sa Zuza.
„Ten Peťo má odvahu, už je skoro pri ňom. Ja by som nešla.“ šepká Janka.
„Ani ja. Čo by som mu povedala? Dobrý deň, nechcete vreckovku a nanuk?“ šepká Silva.
„Nič mu nepovedal, len mu podal nanuk. A predsa, niečo mu hovorí a podáva ruku, ja zdochnem!“ omdlieva Zuza.
         „Slečinky deka, donáška až do domu, adresa: Kúpalisko, Pod vŕbou 3, okno z výhľadom na plot.“ huláka Miro.
„Nehuč a sadaj, rozdávaš!“ stopne ho potichu Dušan a skupinka sa začne tváriť nenápadne a karty hrajúco.
„On mu podal ruku!“ šepká najhlasnejšie ako vie Silva.
„Kto komu?“ upresňuje Dušan.
„Obaja obidvom, ale prvý Peťo.“ šepká Janka.
„Ty kokso!“ skríkne Samko.
„Ja som neni kokso, ty si kokso!“ rehoce sa Miro.
         „Idú sem! Idú sem!“ hučí Jožo, „Zmiznime!“
         Vo všetkých bojoval strach so zvedavosťou, keď videli oboch kráčať k deke, no vyhrala zvedavosť a druhý skončil strach. Zvedavosť ich prinútila zostať a strach rozšíril oči a zatvoril ústa. Dokonca, ani Jožo nežul. Nanuk sa mu topil a tiekol po prstoch.
         „Toto je Adam , Adam toto je Zuza, Silva, Jana, Dušan, Miro, Samko a Jožo.“ predstaví všetkých Peťo. „jeho príbeh je veľmi zaujímavý a trochu záhadný. Možno mu dokážeme pomôcť, preto dobre počúvajte.“
„Ahojte.“ pozdravil slušne Adam. „A tykajte mi.“
„Ahoj.“ ozvalo sa sedemhlasne.
„Poď, sadni si. Jasné, že ti pomôžeme.“ uvoľňuje miesto Dušan.
         Adam sa posadí a smutno spustí: „No, ja neverím, že tu je nejaká záhada. Podľa mňa to je jasné, len Peťo je taký optimista... Ja si už tri roky dopisujem cez internet  s jedným fantastickým dievčaťom. Asi pred mesiacom som jej navrhol stretnutie. Problém je v tom, že pred dvoma rokmi som jej poslal fotku môjho spolužiaka namiesto svojej. Bál som sa. Nie som nijaký krásavec a ona je veľmi pekná, no povedal som si, že to risknem. Z jej listov som cítil úprimnosť a veľmi som ju chcel spoznať. Tak som si povedal, že to skúsim. Keď sa jej nebudem páčiť, tak sa otočí a odíde. Viem, že som jej klamal, ale dúfal som...“ odmlčal sa Adam. „Neprišla. Netušil som, že mi z toho bude tak smutno.“
          „No, to je dosť blbé, ale aj dosť jasné.“ sklamane povie Dušan.
„A ako vieš, že jej fotka bola pravá?“ ožije Silva. „Moja sestra posiela všetkým chalanom fotky modeliek. Ani raz neposlala svoju.“
„Tak, presne toto ma napadlo.“ poteší sa Peťo.
„Tak, presne toto ma nikdy nenapadlo, myslíte...“ ožije Adam.
„No jasné, ona niekde plače opretá o plot a hambí sa ti ukázať!“ zhrnie problematiku Jožo.
         „Ja by som ju mal rád, aj keby nebola taká pekná ako na fotke, ja ...“ zasekával sa Adam a čoraz viac sa červenal. Jeho nádej rástla spolu s nadšením partie.
         „Tak , čo tu ešte stojíme? Ide sa hľadať smutné dievča v okolí!“
         Potom nasledovalo pátranie a vypátranie. Pátrači trafili klinec po hlavičke, či ako Jožo hovorí, ten železný oný po hlave.
         Slávka sedela v bufete a plakala nad kávou. Veľmi rada sa pustila so Silvou, Jankou a Zuzou do reči, dokonca im kúpila každej zmrzlinu a malinovku. Bolo to nenápadné štíhle dievča s veľkými očami, ktoré sa na Adama krásne smiali. Nemala odvahu ani sa s Adamom stretnúť, chcela ho spoznať, ale nedokázala sa ísť pozrieť ku kabínkam na vysokého, nesmelého chlapca s igelitkou Tesco (tá bola ich poznávacím znamením).
         Keby nebolo našich kamarátov, asi by sa ani nestretli a to by bola škoda.
         Lebo Jožo by nevytvoril svetový rekord v počte zjedených zmrzlín, ktoré všetkým kupoval Adam, ani v počte vypitých malinoviek, ktoré nosila šťastná Slávka.
         Adam by sa dve hodiny nebláznil s deckami vo vode a vôbec by tento deň nebol taký perfektný.
         Večer možno Joža trochu bolelo brucho, ale všetci sa zhodli, že dnes vyriešili ten najkrajší prípad a najromantickejšiu záhadu.
         Samko to síce celkom nepochopil, ale vybláznil sa rovnako a naučil sa perfektný pokrik do škôlky.
Lec gov!!!
a
Dobrú noc!






Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára