14. 11. 2017

Spolok tajných mien (19) - Na kúpalisku


2. Ten čudný chlap


         „Nečumte všetci na neho!“ pľuje okolo seba Jožo.
„Ale, keď máme niečo zistiť, musíme sa pozerať!“ odporuje doteraz tichá Janka.
„Ale nenápadne, lebo nás zbadá a zdrhne!“ radí Miro.
„No isto bude utekať pred nejakými deckami, čo na neho čumia! Má nás na háku.“ ozval sa psychológ Dušan.
„Fakt je nejaký čudný.“ vyhlási Zuza. „Stále pochoduje pred kabínkami.“
„Ale nevyzerá zle, len keby mu tak neodstávali uši..., skrátka je sympatický.“ hodnotí Silva.
„Jedz! Studené hranolky z bufetu sú odporné!“ upozorní ju Jožo.
„To preto tak rýchlo ješ? Aby ti nevychladli?“ smeje sa Zuza.
„Uhádla si. Ale neuhádneš, čo urobím teraz!“ uškŕňa sa Jožo.
„No, predpokladám, že si ešte dáš.“ predbehla Silvu Janka.
„No dobre! Ale Silva by na to nikdy neprišla!“ zaklincuje Papkáč.
„To vieš, ja som malé, sprosté, ale naše!“ smeje sa Silva.
         Po Jožovom odchode do bufetu sa partia pod červeným slnečníkom pustí do jedla, ale aj pri tom pokračuje v pátraní a vymýšľaní.
         „Odkedy nám Jožo o ňom povedal, no musí tam takto chodiť najmenej pól hodinu.“ rozmýšľa Miro. „Tam, kde končia kabínky sa poobzerá a ide naspäť. On iste niekoho čaká!“
„Možno predáva Avon, je to Avonlord, ale hanblivý.“ háda Silva.
         „Predáva Avon a v ruke má igelitku z Tesca, no to si trafila ten železný oný po hlave!“ vracia sa Jožo nahlas z bufetu.
„A nechodil by tu ako puk, lebo by si nezarobil ani na tie plavky, čo má v igelitke.“
„Ako vieš, že plavky?“ čudujú sa Peťo s Jankou dvojhlasne.
„Lebo má v tej igelitke dieru a z tej diery mu trčí takáto šnúrka!“ naťahuje si šnúrku na plavkách veselo Jožo. „Od bufetu je to  lepšie vidieť.“
         „Isto niekoho čaká, čo by tu pochodoval sto letných kilometrov?“ je už netrpezlivá Zuza.
„Teda, na žiadnu babu by som tak dlho nečakal. Ani keby mala zlaté vlasy a eurá miesto zubov.“ vzdychne Miro, čím vyvolá päťminútový záchvat smiechu v kolektíve.
         „Iba žena vie chlapa tak zblbnúť, že pochoduje hodinu bez jedla a oddychu.“ sucho konštatuje Jožo.
„Naozaj, hodina bez jedla, to je takmer smrteľné, mali by sme upozorniť plavčíka!“ posmieva sa Silva.
         „No, dojedli sme, teda väčšina, k deke pôjdeme okolo Čudného Pochodujúceho. Všetko si dobre všímajte, ďalšia porada je na deke po presune. Lec gov!“ odštartuje Dušan akciu a skupinka sa zdanlivo pomaly, ale pritom veľmi netrpezlivo dvíha z umelohmotných campingových stoličiek.
         Iba malý Samko, ktorý situáciu celkom nepochopil, za nimi pochoduje a vysoko dvíha kolená. Tie slová sa mu veľmi páčia. Doma ich povie mame. Ako to bolo? Aha!
 „Lec gov!“







Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára