9. 11. 2017

Spolok tajných mien (15) - a...pokračuje


4. Pátranie pokračuje


        
Miro sedí pred potravinami a pozoruje Azora, ktorý práve ocikáva plot najbližšej predzáhradky. Dušan a Jožo nakupujú. Najradšej by sa na nich vykašľal a išiel pátrať sám, ale, kde začať? Troch skôr niečo napadne ako jedného. Keby aspoň nebolo také dusno, pri potoku je teraz fajn, mohli by stavať hrádzu, až by im v tej studenej vode zmodreli nohy.
         „Nespi, daj si žužlačku!“ prichádza Jožo a podáva niečo červené.
         „Mohli by sme už ísť aspoň trochu pátrať?“ nahnevane zahundre Miro a hodí si žuvačku do úst.
         „My sme už, náhodou, začali! Iba ty sa tu flákaš! Vyfúkne Jožo bublinu a ukáže na Dušana: „Hlásenie!“
         Dušana to vystrelí do pozoru a hlási: „Predavačka pozná asi desať murárov, ale netuší, kde sa teraz nachádzajú. Drevo zložili na dvor každému druhému a uhlie nevie. Takže, ani my nevieme. Koniec hlásenia miestneho rozhlasu!“
         „Stíš trúbu, nemusí si každý myslieť, že chceme kradnúť drevo!“ hundre Miro.
         Dušan opäť skočí do pozoru, zasalutuje a veľmi hlasno zašepká: „Vykonám!!!“
         „Čiže, nedozvedeli sme sa nič. Musíme ísť ešte do potravín na dolnom konci!“ teší sa Jožo.
         „To určite. Exkurzia po potravinách sa nekoná! Tamto totiž vidím tetu Valiku. Poštárka vie viac ako predavačka v potravinách. Tak! A teraz pátram ja! Azor, zostaň!“ vyhlási Miro a beží poštárke naproti.
         „Dobrý deň, teta, dobre, že ste tu, potrebujem sa s Vami súrne poradiť!“ povie Miro s vážnou tvárou.
„A o čom, Mirko, o čom?“ pýta sa Valika a šklbe jej kútikom. Zo všetkých síl sa snaží zachovať vážnu tvár.
„Nuž, teta, potrebujem nájsť murára, ktorý príde až večer a jeho žena je v susednej dedine a tiež príde až večer a majú na dvore drevo, alebo uhlie .“
         „Nóó, to je záhada. Musím porozmýšľať. Stanko Hazucha je doma. Vlado pomáha v lese... Vlastne nie! Od pondelka robí v Bystrici! Aj s Janom a Zdenom! Vozí ich tam na svojom aute, vraj ich to tak vyjde lacnejšie, ako keby mali každý na svojom...“
         „A chodia domov až večer?“ vyzvedá vzrušený Miro.
         „Veru večer, niekedy až o deviatej, desiatej.“
         „A čo to drevo, alebo uhlie na dvore?“ vydýchne Miro.
         „Aj Zdeno Prišelka, aj Jano Bocko skladali drevo. Sú kamaráti a skladajú naraz, potom si aj pomáhajú ukladať. Len teraz neviem, kto im uloží, keď sú tak dlho v robote. A aj cez víkendy. Zdenovi pomôže starký, ale Janova žena chodí sestre varovať dvojičky...“
         „A kde býva tá jej sestra?“ skočí jej Miro do reči.
         „V susednej dedine...“
         „Susedná dedina! Dvojité Šťastie! Ďakujem, teta!“ skríkne Miro a uteká ku kamarátom.
         Valika za ním začudovane pozerá, zutekal skôr ako mohla dokončiť vetu. Čo tie deti dnes všetko zaujíma! Darmo, dedina nie je mesto, kde ľudia nevedia, koho majú suseda.
Toto keď poviem Kláre, neuverí...“ usmeje sa pre seba a vloží noviny do schránky.
         „Ideme!!!“ velí Miro.
         „Ale...“ netušia Dušan s Jožom, čo sa stalo.
         „Ideme!“ zavelí ešte raz, otočí sa na päte. Azor sa potešene rozbehne za ním, Jožo pokrčí plecami, zahryzne do čokolády a tiež sa pohne správnym smerom. Dušanovi trvá dlhšie, kým sa spamätá, ale o chvíľu už ponáhľajú za Mirom, ktorý viac uteká ako ide.
         „Že som nezostal doma!“ poľutuje sa v duchu Jožo a pridá do kroku. 
         Na čelo mu vystúpili kropaje potu.





Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára