2. Koníčky, kone
Prvý si ju všimol Dušan. Potisol si okuliare vyššie na nos a pričupol si k nej.
Janka na neho pozrela a zašepkala:
„ Nikto nemá v dedine veľa koní. Dokonca
ani jedného koňa. Furákovci majú kravu, ale krava nie je kôň.“
„Krava mlieko dáva“ doplnil Dušan, „a nie je
kôň ako kôň.“
Ostatní
sa k nim pomaly, pomaličky, po špičkách zakrádali a dlhá Zuza sa
s ukazovákom na ústach snažila nazrieť Janke ponad plece.
„Hovoríš
ako učiteľka literatúry. Ja som s tvojich rečí kôň ako kôň.“ priznal sa
Jožo a Janka s Dušanom zbadali, že ich všetci počúvajú.
„Teda,
Jožo, ty nevieš chvíľu držať klapačku?“ zložila si Zuza ukazovák z úst,
sklamaná, že sa jej nepodarilo bafnúť Janke do ucha.
„No,
čo má veľa koní a nie je to kôň?“ namieril na Joža ukazovák Dušan.
„Teda
Jožo je riadny kôň!“ stále sa hnevá Zuza.
„A
ty krava mohérová!“ pení Jožo.
Hurónsky
rehot ostatných ich prinútil pridať sa.
„Silva
nie, ale ujo Tomáš, čo chodí tete Mariške pre obedy, ten je mohérový! Je
chlpatý ako medveď! Vyzlečený je vlastne oblečený a to ešte teplejšie.
Minule som mu povedal, aby si vyzliekol
to chlpaté tričko, že je teplo.“ chváli sa Dušan.
„To
fakt? A potom si utekal a utekal, pravda?“ smeje sa Zuza.
„Nie.
Ujo mi povedal, že tieto zimné doplnky neodkladá, že cez ne sa k nemu to
teplo nedostane.“ dokončil Dušan.
„No
dobre, srandista, tak povieš nám, čo tie kone?“ nedal sa odviesť od lúštenia
odkazu Miro.
„Možno
dnes máme pátrať v inej dedine, nie u nás!“ vyriešila Silva.
„Náš
SPOLOK pôsobí u nás, tak aj pátra u nás. Kone nemáme, musíme teda
hľadať inde.“ dumá Jožo a zázračne nič nežuje.
„Janka
má doma kone!“ napadlo Silvu.
„Ja
mám kone na plagátoch na stene, ale nie v búdke, ale v izbe!“ vyrieši
Janka
Dušan
stojí, ruky založené a klopká chodidlom o kameň: „Už sa naozaj
stmieva, večer sa blíži, vy tu mudrujete o koninách a ja to viem!“
„Povedz!
Dám ti odhryznúť!“ sľubuje Jožo a natŕča bublaninu.
„To
radšej poviem zadarmo!“ skriví štítivo ústa Dušan a dodá: „Auto!“
„Čo
auto?“ začuduje sa Zuza.
„Auto
má kone, veľa koní!“ pľuje Jožo.
„Tatrovka,
nepľuj“ zavrčí Zuza, naštvaná, že ju to nenapadlo.
„Tak
už prestaňme trepať a začnime lúštiť!“poradí Janka.
„HORÚCE ROČNÉ OBDOBIE je leto a KONE auto.“ skladá.
„A
CHLADIVÁ SLASŤ zmrzlina!“pridá Dušan.
„A
ZIMNÉ TEPLO kožuch!“ tresne Silva.
„No
jasné, ženské len o kožuchoch snívajú! Už si videla, aby niekto nechal na
dvore pred búdou pohádzané kožuchy? Tie by boli upratané za päť minút!“ krúti
hlavou Miro. „To bude niečo na kúrenie, ani my sme ešte drevo neupratali.“
dodá.
„Tak
to skúsme dať dohromady.“Janka si čupne k lístku a snaží sa zhrnúť
rozlúštené kúsky odkazu: „Ak prípad
vyriešime, dostaneme zmrzlinu.“
„To
začína dobre!“ teší sa Jožo.
„Neruš!“
šťuchá ho Dušan.
„Pred garážou má niekto drevo, alebo uhlie.“
„Uhlie!
Že ma to nenapadlo!“ skríkne Dušan.
„Psssst!“
odpláca Jožo.
„Nikto nie je doma a kľúče máme.“
„Musíme
hľadať murára a tetu, čo je
u sestry a zelenú bránu.“
„Tak na čo čakáme? Pozor! Rozchod!“ zavelí
Janka napodobňujúc telocvikárku.
„To
budeme makať?“ frfle Jožo. Táto úloha mu nejako nevonia.
.„Neboj
sa, keby sme to našli skôr, určite ťa počkáme! Ty si do roboty ako kôň!“ poteší
ho Miro a tresne mu priateľsky po chrbte na rozbehnutie.
Jožo zjajkne
a s predsmrtným výrazom v tvári si masíruje rameno asi meter od
udretého miesta.
„Ale
starý, chorý, lenivý a tlstý!“ neodpustí si Silva.
„Ticho!
Ideme!“ zavelí Dušan a viac už veliť netreba.
Celá
skupina naberie smer dedina.
Jožo ide posledný.
Pre
istotu. Ak by bolo veľa práce.
Po
chvíli ale zrýchli.
Tiež
pre istotu. Ak by mali pravdu s tou zmrzlinou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára