6. 11. 2017

Spolok tajných mien (12) - Druhý deň



VÝPRAVY ZA MENOM - DEŇ DRUHÝ.


1. Odkaz s príslušenstvom


  
  Nie je strom ako strom,
                                    
  jeden orech pod lesom,
                                    
  biely lístok skrýva,
                                    
  čo vonia tajomstvom...


         
...a pri tom orechu netrpezlivo čakajú, takmer nedýchajú (Jožo prežúva úplne bez dychu) členovia Spolku tajných mien:
Papkajúci Detektív-Jožo, Odvážny Psovod-Miro, Nebezpečný Inteligent-Dušan, Šťastná Zakladateľka-Janka a Nerozlučné Pátračky-Zuza a Silva. Chýba lan Peťo, čiže dnešný Tajomný odkazovateľ.
         Dnes lezie na strom Miro, teda, pokúša sa. Azor cíti ten adrenalín vo vzduchu a už mu dvakrát stiahol nohavice. Nedá sa utíšiť. Skáče a poštekáva, zavadzia a znervózňuje ostatných.
         „Miro, makaj! Už sa stmieva!“ nervózne prežúva Jožo.
         „To už máš otravu jedlom, keď prestávaš vidieť?“ podpichne ho Zuza.
         „Ja som otrávená aj bez jedla! Ak ten odkaz hneď nevytiahne, omdliem!“ pridala sa Silva.
         „Óóó, mdlie!“ zapišťal Dušan, utrel si ukazovákom afektovane čelo a vyvrátil oči.
         „Azor, fuj!“ pokúša sa Miro dostať do Odkazovej Schránky na orechu. „Nekecajte a chyťte ho na chvíľu, lebo mi baby budú musieť pred pátraním ešte zašívať gate!“
         „No iste! My sme emancipované, my nebudeme neľudsky drieť na mužské plemeno!“ pokrčila nosom Zuza a Silva horlivo prikývla.
         „Tak si choďte lakovať nehty, len zoberte aj Azora!
         Mám!!!“ nečakane zakončil Miro, ktorý sa konečne dobojoval k cieľu.
         Hádky sa zastavili,Azor sa poslušne posadil a dav pod stromom sa spamätával.
         „Hoď!!!“ spamätal sa dav jednohlasne. Vzápätí sa k Mirovi natiahlo päť párov rúk a Azor od vzrušenia štekol.
         „Cítim sa ako nevesta, keď má hodiť kyticu!“ zasmial sa Miro.
         „Chytajte!“
         Hodil a to bola chyba! Ak by hádzal kyticu, tak vydávať sa bude Azor. Keď zbadal letiaci papier, bolo po poslušnom sedení. Odrazil sa a skočil. Chlpaté telo sa mihlo, chytilo lístok vo vzduchu, pritlačilo labou o zem a ... mňam! To ho už Miro pevne držal a ostatní naháňali poletujúce kusy papiera.
         „Ježíííííš! Čo teraz?!“ kvíli Zuza a naberá na plač.
         „Hlavne kľud!“ ukľudňuje udýchaná Silva. „Azor je spacifikovaný, papiere máme, nuž, pátrači, je tu jedno puzzle navyše! Zo štyroch kusov ho zloží aj Jožo.“
         „Ťava!“ uľaví si Jožo a od jedu odhryzne pol koláča. Dnes má nabalenú bublaninu.
         „Hroch, nežer!!! Keď spadneš do hlbokej jamy a záchranári ťa budú žeriavom vyťahovať tri dni a tri noci, aby ti ešte zostali zásoby!“ nedá sa Silva.
         „Preto ti nedám ani kôstku. Budem si nimi strieľať letiacu potravu!“ doplnil Jožo.
         „Koláče nelietajú!“ dokončila Silva a pustila sa do skladania.
         Mala pravdu. Neprešli ani dve minúty a odkaz ležal na kameni pred nimi.
        




         „Fíha, to musel písať celú noc!“ uškŕňa sa Zuza.
         „Kľúče!!! Musia tam byť ešte kľúče!!!“ zrúkla Silva a už lezie na orech. Prehľadáva dutinu, a krčí čelo námahou.
         „ Pozor, aby ti ruku neodhryzlo také oné, videl som to v telke!“ straší Jožo.
         „Našťastie, od teba som ďaleko a nijaké iné Pažravé Oné tu nebýva.“ dychčí Silva a vyťahuje papierovú krabičku.
         Zasmeje sa a zacinká. Určite sú tam kľúče.
         V honbe za kľúčom úplne zabudli na Janku.

         Tá sedí sama nad lístkom a premýšľa.




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára