1. 11. 2017

Spolok tajných mien (10) - Takmer....


5. Takmer pri cieli.

        
Dom Furákovcov je obohnaný vysokým dreveným plotom, za ktorým rastú husté kríky. Na jar kvitnú na bielo tak, že vyzerajú ako zasnežené, no teraz tvorili druhý, zelený plot. Náš neúplný spolok, teda spolok bez Janky, teda šesť hláv človečích a jedna psia, čupí pod plotom na chodníku a radí sa.
         
„To je jedno, kto na to prišiel prvý, teraz sa musíme dostať dnu. Bol u nich už niekto?“ organizuje Zuzka.
         „Ja som raz bol, s babkou,“ šepká Peťo.
         „Vpredu majú trávnik a lavičku a vysoký orech. Potom je chliev. Neviem, čo tam býva, dnu som nebol.“
         „Ja pôjdem s koláčmi. Poviem, že im posiela moja mama,“ ponúkol sa Jožo.
         „A myslíš, že nie je čudné posielať jeden a kúsok ohryzeného koláča?“ je zvedavá Silva.
         Jožo ľútostivo nazrie do igelitky a pokrčí plecami.
         „ Nechajte to na mňa, mám nápad!“ oznámi Miro , priskočí k bráne a zazvoní. Ostatní nestihnú ani pípnuť, len sa viacej prikrčia k plotu a čakajú, čo bude.
         „Dobrý deň!“ počuli Mira.
         „Dobrý deň, chlapče, koho hľadáš?“ odpovedal ženský hlas.
         „Môjho dobrého kamaráta. Stratil sa mi Azor, pes. Hľadám ho po celej dedine. Nevideli ste ho?“
         „Skoro ma rozplakal, bééé,“ komentuje Dušan chvíľu, no vzápätí si hľadá v priekope šiltovku.
         „A ako vyzerá?“ vyzvedá neznámy hlas.
         „No, je mi asi potiaľto a má dlhú srsť asi takejto farby,“ ukazuje  Miro rukami, nohami, akoby nebol na Slovensku.
         „Tak jeden taký je za tebou!“ poznamenal ženský hlas.
         „Azorko!“ potešil sa ten herec a Azor sa zatváril ako práve nájdený, besne sa tešiaci pes. Nuž, aký pán...
         „Azorko môj, kde si bol, celý deň ťa hľadám! Ďakujem teta, ďakujem!“ hulákal Miro ako keby to točili z telky.
         A teta je už na mäkko:  „Vidím, že máš rád zvieratká.“
         „Máte nejaké, teta?“ točí sa Miro správnym smerom.
         „Máme kravičku a tri kozy. Chceš ich vidieť?“ pýta sa hlas správne.
         „Rád, ale kam dám Azora?
         „Kľudne ho vezmi dnu. My tu teraz psa nemáme.“
         Vrzne bránka a zhltne Mira s Azorom.
         Ticho. Nervozita. Vy by ste neboli nervózny? Nikto nevie, čo sa dnu deje. Našiel kľúč? Je tam? Má ho? Bude dnu ešte dlho?
         „Koľko je hodín?“ šepká Zuza.
         „Štvrť,“ provokuje Dušan.
         „Na koľko, ty štvrťok!“ zosiluje šepot.
         „Štvrť nááá...tucet.“ zabije Dušo.
         „Na tu čo?“ ide vyskočiť z kože Zuza.
         „Na dvanásť, pehaňa. Tucet je dvanásť. Ak si Miro nepohne, tak to nestihneme.“ nervóznie aj Silva.
         „Ja som taký zvedavý, čo je v tej šope, že mi už desať minút nechutí jesť!“ pridáva sa Jožo a ukazuje koláč na dne igelitky.
         „Ticho!“
         Počuť ženský hlas a Mira, ako sa smeje.
         „Rozdeľ sa s kamarátmi a ešte si príď!“
         „Ďakujem, dovidenia! Azor, poď!“ lúči sa Mirov hlas.
         Miro sa zjaví vyškerený ako slniečko na hnoji a v ruke košík a v košíku jahodová bublanina. Jožo zavetrí a načiahne ruku.
         Plesk!
          „Ideš od toho, veď už desať minút ti nechutí jesť!“ vychováva Zuza.
         „Ale to som bol asi prejedený jednotvárnej stravy.“ slintá Jožo.
         Peťa koláče nezaujímajú: „Máš?“ pýta sa netrpezlivo.
         Miro pozrie do neba, poklepe nohou, siahne do vrecka a...
...vytiahne kľúč: „Jasné, že mám. Čo som ho tam mal nechať?“
         „Hurá!!!“ ozve sa dedinou.
         „Urá!!“ opičí sa ozvena.
         „Poďme!“ velí nedočkavo Peťo.
         „Ja by som si najskôr...z tej bublaniny...“
         „Mám chuť ťahať ti ju pred nosom až k hati, ty pažravec. To by sme tam boli hneď!“ hnevá sa Miro.
         „Ja ho kašlem, daj mu košík a utekajme!“ rozhodne Zuza a štartuje nohy.
         „Lecgóv evrybády!“






Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára