29. 11. 2017

Spolok tajných mien (29) - Naše :)


5. Tam u Mira


         „A to je čo?“ pučí oči do tmy Silva.
         „Toto bude náš klub, naša skrýša a kancelária!“ povie pyšne Miro.
Keď sa k Mirovi konečne dozvonili, zaviedol ich na zadný dvor, kde im pri udiarni, za garážou ukázal zaprášenú miestnosť, plnú neporiadku.
         „Kedysi sme tu mávali uhlie, no odkedy kúrime plynom, je tu len neporiadok. Oco mi ju sľúbil, ak si ju upracem. Len som nevedel, na čo mi bude. Teraz už viem.“
         „A čo s tými vecami?“ ozve sa Janka.
         „Vynosíme ich do kontajnera, sú to samé haraburdy.“ zamrmle Miro.
         „Ja by som sa na tie haraburdy pozrel. Napríklad tamten drôt by sa nám mohol hodiť.“ dumá Peťo.
         Do roboty sa pustili s chuťou. Zrazu všetci chceli mať tú najkrajšiu „klubovňu“. Dokonca aj preberanie harabúrd bolo dobrodružstvo.
         Janka našla prasknutú sklenenú vázu, ktorú nechcela dať z ruky, po klbku drôtu odložili aj kolieska z kočíka, kovový zvonček bez srdiečka a biely obdĺžnik z umelej hmoty.        Keď Mirov otec zbadal, s akou radosťou pracujú, pridal sa aj on.
         Poskladali Silvinu skladaciu stoličku, priniesli z garáže starý stôl, ktorý zošmirgľovali a natreli na žlto. Z jednej dlhej dosky vznikli poličky, z inej a dvoch polienok zase lavica. Zvedavá teta od susedov im darovala starý gauč a prasknuté zrkadlo.
         Dievčatá pozametali a poumývali, čo sa dalo a na odložený kus umelej hmoty napísali SPOLOK TAJNÝCH MIEN. Mirov otec im doň vyvŕtal dierky a priskrutkoval zvonka na dvere.
         Dokonca našli vzadu v garáži starú farbu na steny a zaprášený valček. Štetcov mali dosť a o chvíľu všetci vyzerali akoby pršala biela farba. Nikomu to však nevadilo.
         Večer už miestnosť vyzerala obývateľne. Bolo tu kde sedieť, i ležať, police boli zaplnené nájdenými pokladmi a škatuľou od koláčov, v objímke svietila žiarovka, na bielych stenách zase vlastnoručné farebné podpisy členov spolku, ale hlavne.....
.....každý člen zvieral v ruke kľúč.
Kľúčov bolo iba sedem, ani jeden naviac.
„Je to naša klubovňa. Iba naša.“
Znelo dlho v ušiach tým, čo zaspávali s kľúčom pod vankúšom.

Dobrú noc!




27. 11. 2017

Spolok tajných mien (28) - Kam teraz?


4. Tam, kde zurčí potok


        
Na moste stojí stolička a na nej sedia Dušan s Peťom. Každý na pol zadku, ale vyzerajú spokojne. Jožo sedí na lavičke pred krčmou, píla leží na stole  a všetci, okrem píly, hľadia na Silvu so Zuzou. Silva vlečie jedno veľké čudo a Zuza štyri malé. 
         „Vás teda poslať po stoličku! Ešte, že poistku donesie Jana, lebo vy ste boli isto hľadať na smetisku a tam majú len vypálené!“  víta ich Jožo.
„Náhodou, toto je stolička originál, skladacia! Tu vidíte časť zadkovo-sednú a Zuza má časti nohovo-stojné. Stačí zasunúť časti nohovo-stojné, každú do jedného otvoru v časti nohovo-sednej a je tu stolička, ako lusk!“ prednáša Silva.
„A kde  má operadlo?“ pýta sa Jožo.
„Toto, prosím pekne, je stolička ortopedická a lieči bolesti chrbta posilňovaním chrbtových svalov. Jožo, keď na nej týždeň posedíš, bude z teba Orlando Bloom!“
„Načo? Veď už teraz som samý sval, ani gram tuku!“ vťahuje brucho Jožo.
„Tiež si myslím, že tu nejde o gramy, ale o kilogramy.“ zapája sa do debaty Dušan.
„V tvojom prípade je slovo SVAL skratka pre SLANINOVAL, čiže, slaninový val.“ smeje sa Silva.
         „Na čom sa tak rehocete?“  kričí Janka z diaľky.
„Na Jožovi!“ priznáva Zuza.
„Jožo, nevšímaj si ich, tu máš odškodné, babka piekla!“ položí Janka pred Joža krabicu s koláčmi.
„Janka, s tvojou babkou sa ožením!“ vzdychá slastne Jožo a nervózne rozväzuje špagát na krabici.
„Moja babka je vydatá za dedka, ožeň sa so Silvou!“ dráždi Joža Janka.
„Veď by boli ako Lauer a Hardy!“ hojdajú sa na stoličke Peťo s Dušanom.
         „Ani sa zaňho nevydám, ani koláče mu nenechám! Veď sa dnes už nikam nedostaneme!“ červená sa Silva a schmatne mu otvorenú krabicu spred nosa.
„Vy ste už vydatí! Silva na teba kričí ako moja mama na tata!“ smeje sa Zuza.
         „Má pravdu. Mali by sme ísť.“ zvážnie Peťo.
„Ale kam?“
         „Tam, kde potok zurčí, čierny komín trčí  a seno čerstvo pokosené  vonia .“ číta Dušan, hneď ako sa mu podarí rozkrčiť pokrčený papier s odkazom.
         „Navrhujem ísť popri potoku a hľadať čierny komín.“ navrhuje navrhovateľ Jožo.
„Ale, na ktorú stranu? Čo ak pôjdeme nesprávnym smerom?“ múdro vraví Janka.
„No, poďme na ten bližší koniec dediny, ak nenájdeme, vrátime sa a potom sa pustíme dlhšou cestou.“ napadne Zuzu.
„Teda, mne sa ani jeden koniec dediny odtiaľto nezdá bližší.“ stojí Silva bezradne na okraji cesty.
„Tak čuchajte, odkiaľ vonia seno.“ napadne Zuzu.
„Ak si nezbadala, Azor dnes nie je v službe a aj ten by našiel iba klobásky.“  ťuká si na čelo Peťo.
         „Klobásky!“ rozjasní sa Jožova tvár.
„Teda, ty si už z toho jedla úplne švihnutý.“ prevráti očami Dušan.
„Jožko! Jožko! Prebuď sa! To sme my! Tvoji kamaráti! Nie klobásky! My mie sme na papanie! My sme tu na to, aby sme z teba urobili človeka!“ máva Silva Jožovi rukou pred očami.
„Prestaň, ty motofotelka! Ja som si spomenul, kde som videl komín čiernejší, než čierny.“ bráni sa Jožo.
         „Kde???“ zahrmelo viachlasne dolinou.
         „U Mira! Za domom! Na udiarni!“ prezradí Jožo.
„Tak Miro si sedí celý deň doma?!“ hnevá sa Silva.
„A pokosené seno majú?“ zaujíma Janku.
„Poďme tam a uvidíme!“ ozve sa opäť Jožo.
         „Teda Jožo, ty budeš o chvíľu múdry ako farebný televízor.“ chváli ho Zuza.
„A ty poznáš aj bezfarebný televízor?“ gúľa Jožo očami .
„Môj dedko má ešte starý, čiernobiely.“ vysvetlí.
„A normálny, alebo plazmu?“ vyzvedá Silva.
„Ak mi ukážeš čiernobielu plazmu, tak budem držať týždeň hladovku!“ smeje sa Jožo.
„Nájdem, aj keby som ju mala vyrobiť, len aby si týždeň nejedol.“ zastrája sa Silva.
„Tak ideme k Mirovi, alebo k Silve vyrábať čiernobielu plazmu?“ stráca Peťo trpezlivosť.
         „Lecgóv evrybády, čildren, kam vit mí!“ perlí Jožo, uchmatne Silve koláč z otvorenej škatule a vykročí na cestu. Silva sčervenie, potom vybledne a ponúkne koláčmi všetkých. Aj seba.
Fotomodelka, nefotomodelka, jesť treba.
Cestou sa Jožo nenápadne nahne k Dušanovi a so strachom v hlase sa ho šepky spýta: „Naozaj neexistuje čiernobiela plazma?“
Dušan sa rozosmeje a odpovie: „Možno v Japonsku ....“
Ak si viete predstaviť nešťastného Joža, tak to urobte.
A potom ho poľutujte.

Lebo teraz sa naozaj zľakol.



25. 11. 2017

Spolok tajných mien (27) - List


3. Oneskorený odkaz


         



„No, to sa načakajú.“ zhodnotí situáciu Silva.
„To nebude také ťažké, každý vie, že Edison vynašiel žiarovku.“ mudruje Peťo.
„Ale aj gramofónovú platňu, umelý kaučuk, elektromobil a poistku...“ nedá sa zastaviť Dušan.
„Tak elektromobil priniesť určite nemáme, a kde zoženieme umelý kaučuk?“ rozmýšľa Silva.
„Ja tu jeden mám!“ zvolá Janka a vyťahuje z vrecka na nohaviciach žuvačku.

„Mali by sme uhádnuť  ešte niečo a potom vyberieme ten Edisonov vynález, ktorý sa k tomu hodí.“ prežúva slová Jožo.
„Napríklad Drevožrút Zubatý je Kôrovec, ktorý ničí naše lesy.“ objasňuje Zuza. „Veď pozerám telku!“
„A to v tých telenovelách nehovoria, že Kôrovec alias Lykožrút je chrobák a nemá zuby, ale hryzadlá? A ja to musím vedieť, lebo môj ujo je Kôrovcový Pozorovateľ.“ chváli sa Janka.
„To sedí celý deň nad tým chrobákom a čumí naň?“ smeje sa Jožo.
„Možno sa s ním aj rozpráva: No, čo chrobáčik, dáš si vajíčka, alebo šunku?“ chytá sa za brucho Zuza.
„Nie, on každý deň prejde veľa kilometrov a kontroluje také lapače na chrobáky a sleduje, či sa nepremnožili.“ vysvetľuje Janka.

„Počúvajte, to bude píla.“ ozve sa Silva.
„Čo?“
„No ten Zubatý Drevožrút.“ vysvetlí.
„To by mohlo byť, ale čo sú kovové tanečnice?“ súhlasí Zuza.
„Je to niečo na pracovanie, lebo píše, že máme priložiť ruku k dielu. Bŕŕŕ. A to tento deň tak pekne začal.“ funí už dopredu Jožo.
„No, nebude to až také zlé, lebo tie Drevá Štvornohé budú stoličky a kde sa sedí, tam sa ťažko nepracuje.“ rozmýšľa Dušan.
„To povedz mojej mame, ktorá robí účtovníčku a chodí domov zničená ako Jožo, keby bol celý deň bez jedla!“ nesúhlasí Silva.
        
„To by sme mali dve veci. Ešte Vlasy Ručné. Silva, chyť si cop. Čo pripomína?“ zamyslí sa prakticky Jožo.
„Chvost! Ale to sú Vlasy Zadkové!“ vtipkuje Peťo.
„Štetec!“ osvieti Joža.
„Fakt! A z tých Edisonov by som zháňal poistku a žiarovku. Jedno z tých dvoch to musí byť.“
„Teda, Jožo! Ty by si mal jesť iba orechové koláče so šľahačkou! Spôsobujú ti genialitu!“ dlho si nerýpla Silva.
„Ďakujem, možno mi to už zostane!“ klania sa Jožo.
„Tak povedz, čo sú to tie Tanečnice Kovové?“ skúša Joža Janka.
„No, Silva je Tanečnica Drevená, ale kovové?“ rehoce sa Dušan.
„Tanečnica sa točí. Čo sa točí? Skrutka! Ideme stavať šopu!“ perlí Jožo.
         
„Jožovi trikrát Hurá!“ velí Peťo.
„Hurá! Hurá! Hurá!“ poslušne znie dolinou.
„Už to len zohnať.“ dodá po chvíli Janka.
„Štetec donesiem pre každého, aj krabičku skrutiek do dreva.“ hlási sa Peťo.
„Ja donesiem pílu a môžem aj žiarovku!“ volá Jožo.
„Ja stoličku!“ pridá sa Dušan a otočí sa na Silvu so Zuzou: „Zvládnete stoličku a poistku?“
„Si píš!“ dostane odpoveď.
„Ako vyzerá poistka?“ pýta sa Silva
„Biely šulec, na konci má kovové čiapočky, my máme, ja donesiem.“ ponáhľa sa s odpoveďou Janka.
         
„Tak rozchod a o hodinu pri potoku na moste vedľa krčmy, dobre?“ šéfuje Jožo.
„Celkom dobre Jožinko, celkom dobre. Čau!“ papuľuje Silva.
         Opäť rozchod.
         Ale iba na hodinku.

         Tak si skočte niečo zobnúť a o hodinku pri knižke!


Spolok tajných mien (26) - U Marišky?


2. List


         Všetci mali plné ústa a šľahačku až pod nosom, keď teta Mariška vytiahla z kredenca list.
         „Toto vám tu nechal Mirko. Dobehol ráno, bola som akurát v predzáhradke. Pekne sa pozdravil a bol by trielil ďalej, ale som ho zavolala na koláče. Povedal, že dnes nemôže a toto vám mám dať, vraj to tak bude zábavnejšie. Vypytovala som sa ho, že čo a prečo, ale on robil Fučíka, čušal ako hrob.“
         „Teda! Ešte, že sme sem išli!“ prehltne Jožo.
„Uznávam, občas máš aj dobré nápady.“ neuveriteľne milo sa ozve Silva.
„Silva, čo si pokazená, keď si milá na Joža?“ čuduje sa Zuza.
         „Tak to si ty všetkých priviedol, Jožko? Daj si ešte šľahačky! Za odmenu!“ smeje sa teta.
„Už mu nenakladajte, teta! Veď teraz ledva sedí a dnes ešte aj chodiť musíme!“ ozve sa opravená Silva.
„A máme ešte veľa práce. Ďakujeme za dobroty, ale už musíme ísť.“
         „Už sa vám to kráti, však? V pondelok musíte do školy. Choďte sa ešte spolu pohrať, kým môžete. A prídite ma ešte navštíviť, kým sa rozídete k rodičom!“
„Prídeme teta, určite prídeme.“ sľubuje Jožo.
„Spolieham sa na teba, Jožko!“ smeje sa teta.
         „Dovidenia! A ďakujeme!“

         „Majte sa, deťúrence moje!“ kýva Mariška zmenšujúcim sa postavičkám a pre seba si mrmle: „Ako keď som ja bola malá. Tiež sme boli stále vonku, len topánky sme nenosili.“ 


Spolok tajných mien (25) - Piaty deň


VÝPRAVY ZA MENOM - DEŇ PIATY

        
         1. Prekvapenie


         „Tu nič nie je!“ kričí Peťo z orecha, jednu ruku má až po plece schovanú v dutine, čiže Schránke a od námahy mu na tvári naskákali červené fľaky.
         „Musí tam byť! Miro včera v kine povedal, že už má pre nás záhadu vymyslenú a že budeme čumieť!“ uisťuje všetkých Zuza.
„Tak si sem vylez a uvidíš, že nič neuvidíš!“ vzdáva sa Peťo.
         Zuza vrtko vyskočí na najnižší konár aby zistila, že má Peťo pravdu.
„Ani igelitka tu nieje. Keby odkaz priniesol, tak by dieru aj zapchal.“ uzatvára Zuza.
„Čo teraz?“ zosmutnie Silva.
         „ Poďme k Mariške! Na koláče! Potom sa vrátime. Možno nestihol!“ ovalí Joža nápad.
„Orechové koláče, zo šľahačkou...“ zasnene šepká Janka.
„Šľahačka je dobrá na pleť. S medom, uhorkou a horčicou.“ mudruje Silva.
„Fúúúj! Teba by som teda za kuchárku nechcel!“ ozve sa Dušan.
         „Nie na jedenie, ale na tvár, ako pleťová maska!“ vysvetľuje Silva.
„Keď nezačneš jesť, dostaneš anorexiu!“ poúča Jožo „ A teraz, v čase krízy by sme nemali plytvať potravinami na blbé pleťové masky.“
         „Teda, keby si si ty dal niečo zo svojej porcie radšej na tvár, mal by si najkrajšiu pleť v republike a o pätnásť kíl menej.“ rozbieha sa Silva.
         „Tak, dosť! Vy sa tu hádajte a my ideme k Mariške.“ stratil trpezlivosť Peťo.
         „A kým nás dobehnete zjeme všetku šľahačku, aby si ju náhodou Silva nenagebrila na pleť. Tú by už potom jedol iba Azor a ten tu nie je.“
         Skupinka sa pohne smerom k dedine a postupne sa pridá aj večný Hladoš Jožo a jeho Osobné Rýpadlo Silva.

         Veď koláč je lepší ako hádka, aj ako pleťová maska.




22. 11. 2017

Spolok tajných mien (24) - Ruzlúštenie


4. Záhrada tety Božky


        

„Ak toto nie je Zanedbaná Záhrada, tak ja som Širina Stonová!“ afektuje Silva. 
„Hádam Saron, nie?“ opravuje ju Peťo.
„Saron už je a ja som krajšia!“
         „Vieš ty o tom, že slávne herečky sa za mlada živili poctivou manuálnou prácou?“ blisnú sa Peťovi oči.
„Kam tým mieriš Mudrlant?“ tuší habaďúru Silva.
         „No, keď chceš byť raz v Hollyvoode, musíš začať makať. Tu je motyka.“ vysvetľuje.
         „Si robíš srandu?!“ zľakne sa Silva a pre istotu cúvne aj Jožo.
         „Máš pravdu. Keď nás sem ten Dušan poslal, asi tu nemáme založiť oheň.“ pridá sa k Peťovi Miro.
„Veď to tu nie je ani také veľké, ako hrozne zanedbané. Stačilo by vytrhať burinu pri plote a okopať to tu.“ plánuje Janka.
         „Aha! Azor už začal!“ smeje sa Zuza a ukazuje na chlpáča, ktorý hrabe okolo veľkého trsu trávy.
„Azor! Fuj! Necháš to?Zasa budeš smrdieť od nejakej zdochliny!“ uteká Miro robiť poriadky.
         „Decká, poďte sem!“ počujú zrazu. „Toto nie je zdochlina!“
„Igelitka! A v nej...kinderká! Poklad! Azor našiel poklad!“ teší sa Jožo, až piští.
„Mám taký pocit, že sme to mali nájsť pri kopaní. Že to sem dal Dušan.“ zamyslí sa Peťo.
         „A ešte sú tam lístky do kina, ale to až po práci. Prišiel som vám pomôcť. Ste fakt dobrí.“ ozve sa spoza búdy.
         „Dušo!“
„A na aký film?“ sypú sa otázky.
         „Poviem, poviem, ale najskôr šup, šup, rukavice na veľkú burinu, motyky na malú a teta Božka to tu nespozná. Trávu nechajte, keď pokopeme, pohrabeme a zasejeme ďalšiu. Teta sľúbila, že sem budeme môcť chodiť opekať, keď tráva narastie. Ujo Paľo ešte urobí ohnisko a lavičky.“ vysvetľuje Dušan veselým tváram.
         Všetci už pochopili a poniektorí, presne Zuza, Janka a Peťo sa už aj chopili náradia. Veď to majú za hodinku-dve hotové a odmena teda stojí zato.        
         A to ešte nevedia, že pôjdu do kina na Transformers!
          Ešte im to nepovieme.
         Necháme to na Dušana.

         Po práci.






21. 11. 2017

Spolok tajných mien (23) - Terka


3. U Terezky motyka


         „No, že si na ňu tá Mariška spomenula, keď som si ja nie! Veď ja mám motýk na tri záhrady a v búde za dedinou kopec ďalšieho náradia, aj tú Mariškinu motyku do nej moja dcéra zamkla. Zabudla som jej povedať, že to je pre Marišku!“ zalamuje rukami Terezka.
         „Teta, a kde je tá búda?“
         „My vám ju prinesieme!“
         „Máme rýchle nohy!“
         „Prinesiem vám kľúč a vysvetlím cestu. Joj, ale budem rada, že sa nemusím terigať taký kus sama!“ ukončí teta prekrikovanie a zmizne v dome.
         „Počuli ste? Je to vraj kus! Už teraz ma bolia nohy!“ zúfa si Jožo.
         „Nemali by sme radšej hľadať tú záhradu?“ čistí si Dušan okuliare. Ani jemu sa nechce ísť ktovie kam pred obedom.
         „Veď ešte ani nevieme, kam je to kus! A čušte, teta ide!“ hnevá sa Zuza.
         „No, deti zlaté, tu je kľúč. Drevená búda s náradím je v starej záhrade tety Boženky, ako sa ide k chatám. Ona tam už nechodí, je to pre ňu ďaleko, a ja som mala náradia plný dvor, tak mi dala kľúč od šopy, čo v nej kedysi mávali seno pre kozy.
Jožko, ty budeš vedieť, vaša babka tam tiež majú záhradu, len kus ďalej po ceste. Hľadajte tú, čo má zelený laťkový plot.“ vysvetľuje Terka.
         „Záhrada tety Božky!“ šepká na plné ústa Peťo.
         „A ako spoznáme tú motyku?“ chytá sa rozumu Janka.
         „Tú nájdete! Je tam len jedna nová, ešte je aj celá farbou natretá.“
         „Tak my letíme teta!“ načahuje sa za kľúčmi Silva.
         „Len neleťte, pekne po zemi choďte, aby ste v zdraví prišli späť! A nedáte si aspoň čaj, na posilnenie?“ vyprevádza bandu teta.
         „Nedáme, teta, nás už vykŕmila teta Mariška, dovidenia!“ ťahá Joža od bránky Miro.
         „Tak, to teda nepoletíte! Mariška kŕmi poriadne! Jej ešte žiadna návšteva neuletela! A šťastnú cestu!“ smeje sa teta Terka a zakýva im na rozlúčku.


Spolok tajných mien (22) - Opäť u Marišky


2. U Marišky dobre

        
         U tety Marišky sú všetci vítaní. Sedia všade navôkol, v jednej ruke krígle s muštom, v druhej marhuľový koláč. Mariška sedí vedľa šporáka a teší sa toľkým hosťom.
         „Tak, už sa vám tie prázdniny krátia.“ pokyvkáva hlavou.
„Jaj, teta, ani nehovorte, teraz, keď je tá najlepšia zábava!“ posťažuje sa Silva.
„A čo, moja, máte takého zábavného?“ vyzvedá Mariška.
         Nevšimla si, ako si Peťo zakrýva ukazovákom ústa a Zuza kope Silvu do členka. Nikto nesmie prezradiť ich tajný spolok!
„No, že sme sa tak dali dohromady a spolu sa hrávame.“ škúli Silva pod nátlakom.
„Veď aj ja som rada, že vás tu mám toľko. Nerada som tu sama.“
         „Teta, to sú ale dobré koláče!“ vzdychá Jožo.
         „Vy nám dáte koláče, mušt, a my Vám nič. Nepotrebujete v záhrade pomôcť?“ žmurká Miro dookola, aby ho nebodaj neprizabili, že im zháňa robotu. A slovo záhrade zvýrazní, aby bolo jasné, že mu ide iba o rozlúštenie dnešnej záhady.
         Jožo sa nafúkne, potom pochopí a sfúkne a hneď sa aj chytá tejto témy:          „Okopeme Vám, burinu vytrháme, marhule pomôžeme zje... obrať...a tak.“
         „Vy ste zlaté deti, neviem, prečo všetci nadávajú na dnešnú mládež! Zlaté deti!“ teší sa teta. „Ja mám ale v mojej maličkej záhradke všetko porobené a marhule sú už v koláči a v komore!“
         „To je škoda, ja by som robil, že až!“ viditeľne sa uľavilo Peťovi.
         „Každý je robotný, keď roboty nieto!“ smeje sa teta, až sa šporák trasie.
         „Teta, neviete o nejakej zanedbanej záhrade? Keď chce tak strašne robiť, viete, aby sa nezbláznil!“ podráža Jožo.
         „Ale, Jožko, veď aj ty by si pracoval, však? Aj dnes ráno si mi hovoril, že už nezješ ani jeden koláč, ak potom nebudeš aspoň dve hodiny okopávať! Aj keby si si mal sám drevenú motyku vystružlikať!“ vyrýva Silva.
         „Motyku! Dobre, že si ju spomenul! Predsa vás o niečo poprosím, vy pracovitá mládež.“ ťukne sa po čele Mariška.
         „Á-Áno?“ zľakne sa Jožo pracovnej príležitosti.
         „Anička, Terezkina dcéra, mi kúpila minulý týždeň v meste motyku a ja som na to úplne zabudla! Všetko, čo potrebujem, je, aby ste zašli k Terezke a tú motyku mi doniesli! Tým si obpracujete tieto koláče a predplatíte zajtrajšie, orechové. Stačí, ak mi ju donesiete zajtra, budem vás čakať.“ teší sa teta.
         „No, viete, teta, my vám po ňu skočíme ešte dnes.“ ozve sa Janka.
         „My sme sa aj tak chceli tety Terky niečo opýtať.“ pridá sa Silva.
         „No dobre, ale na tie koláče zajtra prídite. Moje kamarátky držia diétu a ja tak rada pečiem.“ sťažuje sa Mariška.
         „Teta, prisahám!!!“ skríkne Jožo a ostatní súhlasne kývu hlavami.





20. 11. 2017

Môj preklad - Christina perri (a thousand years)


Rada spievam a zle si pamätám anglické texty, tak prebásňujem.

Aby ma to viac bavilo, snažím sa vymyslieť rým tak, aby posledná slabika silne pripomínala tú anglickú.

Tu je známa pieseň od upírov zamilovaných :))))

Ako sa mi to podarilo, posúďte vy :)




Spolok tajných mien (21) -Deň štvrtý


VÝPRAVY ZA MENOM - DEŇ ŠTVRTÝ

        
         1. Podivný odkaz


         Zuzu bolí chrbát. Má ho červený a horúci. Silva má natretý nos a ostatní ramená. Až na Joža. A Mira. A Dušana.
         Miro ešte neprišiel.
         Dušan je dnes Strojca Záhady a Jožo...
         ...Jožo sedí na kameni a vysmieva sa bolestiam ostatných: „Mali ste sedieť pekne v tieni a nič by sa vám nestalo. Biela pokožka je moderná a slnko zabijak, nečítate noviny?“
„Odkedy ty čítaš noviny? Veď nie sú z  čokolády, ani orechového cesta?“ čuduje sa Silva a robí pri tom bolestivé grimasy.
         „Náhodou, dedko Jano odoberá noviny a ja mu z nich čítam. Len holú ženu babka vždy vytrhne a hodí do šporáka. A dedko sa potom na ňu zastrája palicou.“ vysvetľuje Jožo svoju sčítanosť.
„Ale, veď teba holé baby nezaujímajú, len obalené! Chleby! Vo vajíčku!“ nevzdáva sa Silva.
„Mňam! Máš výnimočne pravdu! Ani jesť som si nevzal!“ prikyvuje Jožo.
         Slintajúci rozhovor preruší hvizd. To Azor zase ušiel Mirovi a ten sa ho snaží s vyplazeným jazykom dobehnúť.
         „Konečne! Už som si myslel, že dnes začneme až zajtra!“ ožíva Peťo.
„Mama ma nútila upratovať. Cez prázdniny! Vraj nemôžem von, kým si neupracem izbu!“ sťažuje sa Miro.
         „Tak otroctvo ešte nezrušili?“ teší sa Jožo. „Mal si ísť na prázdniny babke. U babky sa nepracuje!“
„Ja mám babku v Nitre, býva na sýdlisku v garsónke a to si radšej upracem izbu.“ Vydýchava sa ešte Miro.
         „Leziem!“ zvolá Janka, ktorá dnes vyberá zo schránky posolstvo.
„Istím!“ volá Peťo.
„Čo robíš?“ diví sa doteraz nezvykle tichá Zuza.
„Istím. Keď chodím s tatom liezť na Skalku, tak si takto kričia horolezci. Akože ten, čo istí má toho, čo lezie priviazaného na lane a dáva pozor.“ vysvetľuje.
„No to bude dnes sranda.“ ozve sa zo stromu Janka. Počúvajte:



„To je všetko.“ dočíta Janka.
„No zbohom!“ zvesí ramená Silva.
„Ty niekam ideš?“ škerí sa Peťo.
„Áno. Upratovať si izbu.“ dodá Silva, ale nehýbe sa.
         „Nevešajme sa!“ povzbudzuje Jožo po chvíli ticha. „Poďme k Mariške na mušt a uvidíme.“
„Teda, Jožo, ty, keď neješ, tak aj rozmýšľaš! Ale poďme všetci. Ak niečo zistíme, potom sa rozdelíme.“ rozveselí sa Zuza.
         S tým sa nedá nesúhlasiť. Skleslá banda vystiera ramená a celkom veselo kráča dolu dedinou.




16. 11. 2017

Spolok tajných mien (20) - Na kúpalisku


3. Ako to bolo

        
        
Porada na deke je plná dohadov a otáznikov. Prechod územím Čudného Pochodujúceho nepriniesol žiadne nové poznatky a pátrači skončili pri hádke o farbe jeho topánkových šnúrok, či značke mobilu, ktorý držal v druhej ruke.

Janka mala po chvíli tých hádok dosť a otrávene zdvihla hlavu. No toto!
         „Decká, je preč! Kým sme sa hádali o blbostiach, odišiel, zmizol!“
„Dobre sa poobzerajme, možno sa len išiel prechádzať inde!“ nestráca nádej Peťo.
         A mal pravdu. Po chvíli ho zbadali. Sedel, opretý o plot, hlava zložená v dlaniach a nikto by neodprisahal, že neplače.
          „Chudáčik.“ poľutovala ho Zuza.
„Nie chudáčik, hlupák je to, kôli babe revať!“ zhodnotil situáciu Miro.
         Peťo chvíľu porozmýšľa, potom uchmatne Jožovi rezervný nanuk z ruky a pustí sa priamo k mužovi pri plote.
„Kam ideš?“ „Ti šibe?“ ozýva sa z hlúčika, ale Peťo si to nevšíma. Iba raz sa otočí a povie ako James Bond: „Buďte nablízku. Ale nenápadne.“ a pokračuje v ceste.
         „Chalani, prineste deku a karty, my sa tu zatiaľ budeme akože opaľovať.“ diriguje Silva a tvári sa nenápadne ako tikajúca bomba v kredenci. Chalani, čuduj sa svete, poslúchnu a baby otočia telá napoly k slnku, napoly k centru deja - k plotu.
         „Budeme bojovníčky proti rasizmu. Napoly černošky, napoly biele. To by mohli vysielať aj v telke.“ teší sa Zuza.
„Ten Peťo má odvahu, už je skoro pri ňom. Ja by som nešla.“ šepká Janka.
„Ani ja. Čo by som mu povedala? Dobrý deň, nechcete vreckovku a nanuk?“ šepká Silva.
„Nič mu nepovedal, len mu podal nanuk. A predsa, niečo mu hovorí a podáva ruku, ja zdochnem!“ omdlieva Zuza.
         „Slečinky deka, donáška až do domu, adresa: Kúpalisko, Pod vŕbou 3, okno z výhľadom na plot.“ huláka Miro.
„Nehuč a sadaj, rozdávaš!“ stopne ho potichu Dušan a skupinka sa začne tváriť nenápadne a karty hrajúco.
„On mu podal ruku!“ šepká najhlasnejšie ako vie Silva.
„Kto komu?“ upresňuje Dušan.
„Obaja obidvom, ale prvý Peťo.“ šepká Janka.
„Ty kokso!“ skríkne Samko.
„Ja som neni kokso, ty si kokso!“ rehoce sa Miro.
         „Idú sem! Idú sem!“ hučí Jožo, „Zmiznime!“
         Vo všetkých bojoval strach so zvedavosťou, keď videli oboch kráčať k deke, no vyhrala zvedavosť a druhý skončil strach. Zvedavosť ich prinútila zostať a strach rozšíril oči a zatvoril ústa. Dokonca, ani Jožo nežul. Nanuk sa mu topil a tiekol po prstoch.
         „Toto je Adam , Adam toto je Zuza, Silva, Jana, Dušan, Miro, Samko a Jožo.“ predstaví všetkých Peťo. „jeho príbeh je veľmi zaujímavý a trochu záhadný. Možno mu dokážeme pomôcť, preto dobre počúvajte.“
„Ahojte.“ pozdravil slušne Adam. „A tykajte mi.“
„Ahoj.“ ozvalo sa sedemhlasne.
„Poď, sadni si. Jasné, že ti pomôžeme.“ uvoľňuje miesto Dušan.
         Adam sa posadí a smutno spustí: „No, ja neverím, že tu je nejaká záhada. Podľa mňa to je jasné, len Peťo je taký optimista... Ja si už tri roky dopisujem cez internet  s jedným fantastickým dievčaťom. Asi pred mesiacom som jej navrhol stretnutie. Problém je v tom, že pred dvoma rokmi som jej poslal fotku môjho spolužiaka namiesto svojej. Bál som sa. Nie som nijaký krásavec a ona je veľmi pekná, no povedal som si, že to risknem. Z jej listov som cítil úprimnosť a veľmi som ju chcel spoznať. Tak som si povedal, že to skúsim. Keď sa jej nebudem páčiť, tak sa otočí a odíde. Viem, že som jej klamal, ale dúfal som...“ odmlčal sa Adam. „Neprišla. Netušil som, že mi z toho bude tak smutno.“
          „No, to je dosť blbé, ale aj dosť jasné.“ sklamane povie Dušan.
„A ako vieš, že jej fotka bola pravá?“ ožije Silva. „Moja sestra posiela všetkým chalanom fotky modeliek. Ani raz neposlala svoju.“
„Tak, presne toto ma napadlo.“ poteší sa Peťo.
„Tak, presne toto ma nikdy nenapadlo, myslíte...“ ožije Adam.
„No jasné, ona niekde plače opretá o plot a hambí sa ti ukázať!“ zhrnie problematiku Jožo.
         „Ja by som ju mal rád, aj keby nebola taká pekná ako na fotke, ja ...“ zasekával sa Adam a čoraz viac sa červenal. Jeho nádej rástla spolu s nadšením partie.
         „Tak , čo tu ešte stojíme? Ide sa hľadať smutné dievča v okolí!“
         Potom nasledovalo pátranie a vypátranie. Pátrači trafili klinec po hlavičke, či ako Jožo hovorí, ten železný oný po hlave.
         Slávka sedela v bufete a plakala nad kávou. Veľmi rada sa pustila so Silvou, Jankou a Zuzou do reči, dokonca im kúpila každej zmrzlinu a malinovku. Bolo to nenápadné štíhle dievča s veľkými očami, ktoré sa na Adama krásne smiali. Nemala odvahu ani sa s Adamom stretnúť, chcela ho spoznať, ale nedokázala sa ísť pozrieť ku kabínkam na vysokého, nesmelého chlapca s igelitkou Tesco (tá bola ich poznávacím znamením).
         Keby nebolo našich kamarátov, asi by sa ani nestretli a to by bola škoda.
         Lebo Jožo by nevytvoril svetový rekord v počte zjedených zmrzlín, ktoré všetkým kupoval Adam, ani v počte vypitých malinoviek, ktoré nosila šťastná Slávka.
         Adam by sa dve hodiny nebláznil s deckami vo vode a vôbec by tento deň nebol taký perfektný.
         Večer možno Joža trochu bolelo brucho, ale všetci sa zhodli, že dnes vyriešili ten najkrajší prípad a najromantickejšiu záhadu.
         Samko to síce celkom nepochopil, ale vybláznil sa rovnako a naučil sa perfektný pokrik do škôlky.
Lec gov!!!
a
Dobrú noc!






14. 11. 2017

Spolok tajných mien (19) - Na kúpalisku


2. Ten čudný chlap


         „Nečumte všetci na neho!“ pľuje okolo seba Jožo.
„Ale, keď máme niečo zistiť, musíme sa pozerať!“ odporuje doteraz tichá Janka.
„Ale nenápadne, lebo nás zbadá a zdrhne!“ radí Miro.
„No isto bude utekať pred nejakými deckami, čo na neho čumia! Má nás na háku.“ ozval sa psychológ Dušan.
„Fakt je nejaký čudný.“ vyhlási Zuza. „Stále pochoduje pred kabínkami.“
„Ale nevyzerá zle, len keby mu tak neodstávali uši..., skrátka je sympatický.“ hodnotí Silva.
„Jedz! Studené hranolky z bufetu sú odporné!“ upozorní ju Jožo.
„To preto tak rýchlo ješ? Aby ti nevychladli?“ smeje sa Zuza.
„Uhádla si. Ale neuhádneš, čo urobím teraz!“ uškŕňa sa Jožo.
„No, predpokladám, že si ešte dáš.“ predbehla Silvu Janka.
„No dobre! Ale Silva by na to nikdy neprišla!“ zaklincuje Papkáč.
„To vieš, ja som malé, sprosté, ale naše!“ smeje sa Silva.
         Po Jožovom odchode do bufetu sa partia pod červeným slnečníkom pustí do jedla, ale aj pri tom pokračuje v pátraní a vymýšľaní.
         „Odkedy nám Jožo o ňom povedal, no musí tam takto chodiť najmenej pól hodinu.“ rozmýšľa Miro. „Tam, kde končia kabínky sa poobzerá a ide naspäť. On iste niekoho čaká!“
„Možno predáva Avon, je to Avonlord, ale hanblivý.“ háda Silva.
         „Predáva Avon a v ruke má igelitku z Tesca, no to si trafila ten železný oný po hlave!“ vracia sa Jožo nahlas z bufetu.
„A nechodil by tu ako puk, lebo by si nezarobil ani na tie plavky, čo má v igelitke.“
„Ako vieš, že plavky?“ čudujú sa Peťo s Jankou dvojhlasne.
„Lebo má v tej igelitke dieru a z tej diery mu trčí takáto šnúrka!“ naťahuje si šnúrku na plavkách veselo Jožo. „Od bufetu je to  lepšie vidieť.“
         „Isto niekoho čaká, čo by tu pochodoval sto letných kilometrov?“ je už netrpezlivá Zuza.
„Teda, na žiadnu babu by som tak dlho nečakal. Ani keby mala zlaté vlasy a eurá miesto zubov.“ vzdychne Miro, čím vyvolá päťminútový záchvat smiechu v kolektíve.
         „Iba žena vie chlapa tak zblbnúť, že pochoduje hodinu bez jedla a oddychu.“ sucho konštatuje Jožo.
„Naozaj, hodina bez jedla, to je takmer smrteľné, mali by sme upozorniť plavčíka!“ posmieva sa Silva.
         „No, dojedli sme, teda väčšina, k deke pôjdeme okolo Čudného Pochodujúceho. Všetko si dobre všímajte, ďalšia porada je na deke po presune. Lec gov!“ odštartuje Dušan akciu a skupinka sa zdanlivo pomaly, ale pritom veľmi netrpezlivo dvíha z umelohmotných campingových stoličiek.
         Iba malý Samko, ktorý situáciu celkom nepochopil, za nimi pochoduje a vysoko dvíha kolená. Tie slová sa mu veľmi páčia. Doma ich povie mame. Ako to bolo? Aha!
 „Lec gov!“