26. 10. 2017

Spolok tajných mien (7) - Jožko


2.Jožo pátra


Jožko neuteká. Vlečie sa a papká koláč. Vyzerá to, akoby ani nechcel, ba priam odmietal pátrať po záhade, ale pri bližšom pohľade nám je jasné, že Jožkove oči dôsledne prehľadávajú ulicu a snažia sa predbehnúť jeho nohy. Dobrý pátrač predsa nemusí behať sem a tam ako blbý. Taký Poirot sa v nedeľu poobede v telke vôbec nenabehá. A prečo? Lebo je to hlava mazaná. Zbadá zrazu Jožko široký teplákový zadok tety Terezky, ktorý sa hojdá v rytme motyky medzi jahodami.
         Oprie sa o plot, chvíľu pozerá a potom pozdraví: „Dobrý deň, teta!“
         „Jaj, čo to?“ zľakne sa teta a prudko sa narovná.
         „Jožko, ale si ma vyľakal! No, čo, nenudíš sa, školák?“
         „Nie teta. Chodím po dedine a zisťujem, čo je nové.“
         „Aha ho, že čo je nové!“ zasmeje sa teta.
         „Zvedavosť ťa za pačesy chytila? Keď budeš moc zisťovať, budeš múdry ako Mariška od susedov. Nie je v dedine nič, o čom by nevedela.“
         „A je doma? Zašiel by som na kus reči.“ zašomral s plnými ústami a tvarohom za uchom.
         „Jaj, ale si ma pobavil,“smeje sa teta, „že na kus reči, beťár!
Veru je doma, choď aj ju rozveseliť a potom si prídi na jahody za tú radosť!“ natriasa sa tetka, celá červená.
         „Ďakujem teta a do  videnia!“

         „Ahoj, Jožko, ahoj“





Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára