30. 10. 2017

Spolok tajných mien (9) - Cieľ je blízko


4.Miro, Dušan a Peťo pátrajú, 
Azor sa prizerá a vrtí chvostom.


Druhá skupinka sa nedelí. Pátrajú spolu. „Viac hláv, viac rozumu,“ hovorieva stále Peťova mama. Tri ľudské a jedna psia hlava musia stačiť. Určite je to dosť kilov rozumu na vyriešenie dnešnej záhady. Kráčajú po ulici a pozerajú na lavičky.
         „Keď nájdeme Driemajúcu susedu, nájdeme aj Auto, aj kľúč,“ vyhlásil Peťo.
         V malom domčeku na konci ulice drieme babka na priedomí.
         Žeby... „Teta, dobrý deň!“ skrýkne Miro a Azor sa natešene pridá.
         Babka sa mykne, až jej ručník spadne do tváre a slepá hmatká po palici. „ Jaj! Jajajaj! Čo je to! Starý človek si ani podriemať nemôže! Na smrť ho vyľakajú! To vás v tej škole učia, chuligáni? Veď počkajte, keď nájdem palicu, počkajte!“ zastrája sa babka a Miro už vie, že prepískol.
          „Prepáčte, nechcel som vás vyľakať, len...“ snaží sa.
         Ale babka nepočúva, ručník si napravuje a bedáka: „Okradnúť by ma chceli, aj psiska si priviedli, na starú babu sa odvážia! Ale ja som sa nemcov, rusov nebála, nezľaknem sa vás, veru nie!“
         „Babka, to som ja, Peťo Kolenov!“ skúsi Peko naposledy.
         „Peťko? A si to naozaj ty?“ utíši sa babka. „Slepá som už a bez okuliarov nevidím. Peťko! Jaj, to sa mi uľavilo! Už som si myslela, že ma nejaké ledačo zabiť prišlo! Peťko, a babka sú zdravá?“
         „Zdravá. Lekvár varia,“ odpovedá slušne.
         „To je dobre, že sú zdravá. A čože si chcel, Peťko?“
         „Chcel som sa vás len opýtať, či nemáte pokazené auto.“
         „Nemám Peťko. Ani pokazené, ani dobré. Načo by mne, starej osobe bolo! Syn môj má. Pekné, červené, ale v Bratislave, Peťko môj, v Bratislave. A čo, ty už vieš aj autá opravovať?“
         „Nie babka. Možno hračkárske. Len si niečo zisťujem.“ sklamane šomre Peťo.
         „ Tak choď plašiť Furákovcov. Tí to svoje roztláčali včera celý deň. Ani zdriemnuť som si nemohla, stále behali hore – dolu. Veru tak.“ povie babka a hlas sa jej stišuje ako ju opäť driemoty chytajú.
         „Ďakujeme!“ poskočí veselo Peťo, ale hneď sa stíši.
         „Ďakujeme!“ zašepkajú všetci a potichu si medlia ruky. Už nechcú babku po druhýkrát zobudiť, lebo tá by si iste myslela, že začala tretia svetová.
         Zvedavý Azor povyskočí, ale o chvíľu už leží, lebo tri prsty na ústach mu naraz prikazujú : „Pšššššssst!“
         Nechápe všetko psia hlava, ale ani sa netrápi a poslušne ťapká vedľa Mira.
         Cieľ je blízko.






28. 10. 2017

Spolok tajných mien (8) - Pátranie pokračuje


3. Zuza, Silva a Jožo pátrajú.


 U Marišky už sedia baby. Silvia so Zuzou sa tlačia na gauči a v rukách držia pollitráky sladučkého jablkového muštu. Jožo na ne gáni. Nepáči sa mu, že ho u tetky predbehli, ale keď vyfasuje taký istý pohár ako ony, doširoka sa usmeje.
         „Ja tu mám dnes schôdzu,“ teší sa teta.
„Už dávno som nemala takú početnú návštevu. A už som sa bála, že sa mi ten mušt pokazí. Moji vnuci ho nechcú a taký je dobrý. Chutí vám?“ pozerá na nich s úsmevom ako tam sedia, prikyvujú a muštu ubúda.
         Silvia prehltne a spustí: „Teta, neviete, či sa v dedine niekomu nepokazilo auto?“
         „Auto? Terkin Tomáš musel nechať traktor na poli, ale auto?“ teta sa zamyslene pozrie do okna.
         „Ale áno! Furákovcom!“ povie po chvíli. „ Paľo chcel odviezť deti na kúpalisko a auto sa ani nepohlo. Aj môj Jano pomáhal tlačiť, ale nepomohlo to. Veď ho Furák celý rok nepoužíva, len v lete, keď má vnúčence doma, ho vytiahne, teda chcel by vytiahnuť.“
         „Teta Majka, a kde bývajú?“ spytuje sa Zuza.
         „Ja viem! Hneď vedľa Jany! A Driemajúca suseda je...ja debil!“vypľuje Jožko.
         Vyskočia všetci traja ako na strune.
         „Ďakujeme, my už musíme ísť“
         „Je to dôležité, niekto nás čaká.“
         „ Ešte určite prídeme.“
         Začudovaná teta kývne plecami: „Keď musíte, tak musíte.
Prídite hocikedy, keď bude bránka otvorená. Muštu mám dosť.“
         „Dovidenia!“

         „Také milé deti,“ pomyslí si Mariška a pozbiera prázdne poháre. „Človek pri nich omladne o päťdesiat rokov.“



štvrtá báseň fotografistická








26. 10. 2017

Spolok tajných mien (7) - Jožko


2.Jožo pátra


Jožko neuteká. Vlečie sa a papká koláč. Vyzerá to, akoby ani nechcel, ba priam odmietal pátrať po záhade, ale pri bližšom pohľade nám je jasné, že Jožkove oči dôsledne prehľadávajú ulicu a snažia sa predbehnúť jeho nohy. Dobrý pátrač predsa nemusí behať sem a tam ako blbý. Taký Poirot sa v nedeľu poobede v telke vôbec nenabehá. A prečo? Lebo je to hlava mazaná. Zbadá zrazu Jožko široký teplákový zadok tety Terezky, ktorý sa hojdá v rytme motyky medzi jahodami.
         Oprie sa o plot, chvíľu pozerá a potom pozdraví: „Dobrý deň, teta!“
         „Jaj, čo to?“ zľakne sa teta a prudko sa narovná.
         „Jožko, ale si ma vyľakal! No, čo, nenudíš sa, školák?“
         „Nie teta. Chodím po dedine a zisťujem, čo je nové.“
         „Aha ho, že čo je nové!“ zasmeje sa teta.
         „Zvedavosť ťa za pačesy chytila? Keď budeš moc zisťovať, budeš múdry ako Mariška od susedov. Nie je v dedine nič, o čom by nevedela.“
         „A je doma? Zašiel by som na kus reči.“ zašomral s plnými ústami a tvarohom za uchom.
         „Jaj, ale si ma pobavil,“smeje sa teta, „že na kus reči, beťár!
Veru je doma, choď aj ju rozveseliť a potom si prídi na jahody za tú radosť!“ natriasa sa tetka, celá červená.
         „Ďakujem teta a do  videnia!“

         „Ahoj, Jožko, ahoj“





25. 10. 2017

Spolok tajných mien (6) - Odkaz


VÝPRAVY ZA MENOM - DEŇ PRVÝ
        

 1.Odkaz

         Po šiestej ráno už ani jeden člen klubu nespal. Peťo vykopal mame za plný kôš mrkvy, Silvia si upratala izbu a Dušan ani nezapol počítač, len nervózne behal po dome a zavadzal, kde sa dalo. Zuza si trikrát zapletala vrkoč trasúcimi rukami, Miro očesal Azora a Jožko sa dokonca rozhodol cvičiť. Urobil až päť nepodarených drepov, ktoré, vyčerpaný, zajedol dvanástimi lievancami. Ani jeden z nich sa už nevedel dočkať deviatej.
         Pri strome sa stretli všetci, Jožo funel ako lokomotíva, v jednej ruke rožok, v druhej igelitka s koláčmi:
          „Tak ako.Je tam?“
         „ Asi je, ale mám krátku ruku,“ vzdychla Zuza z koruny orecha. „Mám!“ a vytiahla zložený papier.

         „Čítaj!“ vrtel sa netrpezlivo Miro a odháňal vyskakujúceho Azora.


„No, do kelu!“ uľavil si Dušan. „Počítač šuvix!“
         „Čo ste nervózni! Treba myslieť!“ poúča Silva.
         „ Tak mysli, Mudrlantka!“ vzdáva sa Jožo. „ Ja si dám desiatu.“
         „To je pekný začiatok!“ hnevá sa Peťo. „Všetci sme spolok, tak budeme myslieť všetci! Čítaj znova a po kúskoch!“
         „Pokazené Auto má Tmavú Šopu pri Bublajúcom Jazierku.“
         „Tmavá šopa je jasné, nie?“ velí Silva. A Bublajúce Jazierko je asi za haťou, tam kde sa kúpeme! Ale Pokazené Auto?“
         „Fajn, poďme ďalej“ hovorí zamyslene Peťo.
         „ Ja nikam nejdem!“ bráni sa Jožo.
         „Ale čítať, ty Guľka!“ ukľudňuje ho Peťo.
         Odomykacie Železo má Driemajúca Susedka na Sklenenej Tabuli u Fľakatej Rohane.    
         „Mám to! Mám to! Rohaňa je koza, alebo krava, koza, alebo krava! Počujete?“ pľuje Jožo koláčom naokolo a huláka a huláka.
         „ Jáj, ale si múdry! Budeme ťa volať Najmúdrejší Tvarohovník!“
posmieva sa Silva.
         „Ticho!“zavelí Peťo, „nehádajte sa! Má pravdu! A Odomykacie Železo je kľúč!
         „A Sklenená Tabuľa okno,“ vzdychne Zuza.
         „Preklad prosím!“ prednesie riaditeľským tónom Miro a Azor pri zvuku jeho hlasu súhlasne štekne.
         Silva sa postaví a dôležito si odkašle:
         „Hm, hm. V správe približne stojí:
         Niekto má šopu pri hati.  Kľúč je asi v chlieve na okne a na poludnie, keď odbijú kostolné zvony máme byť pri hati aj s kľúčom.
         „Musíme už len zistiť, kto sú Pokazené Auto a Driemajúca Susedka. Navrhujem rozchod a o hodinu sa tu stretneme! Povypytujeme sa babiek a tetiek, nemôže to byť predsa také ťažké. Koniec hlásenia.“ dokončila Silva a sadla si.
         Dušan, ktorý doteraz len zazeral spod okuliarov vstal a z hlasným ókej! a lecgóv! sa rozbehol po cestičke do dediny.
         O päť minút už nebolo na mieste ani nohy, ani laby.
         Pátranie sa začalo.


24. 10. 2017

Spolok tajných mien (5) - Porada


Prvá tajná porada.


         O pol ôsmej, za šera, krčí sa pod lesom na kmeni sedem postavičiek. Sedem? Počkať, počkať, a to Čudo Chlpaté?
         Tak znova...  ...o pol ôsmej, za šera, krčí sa pod lesom na kmeni sedem postavičiek a pes. Teda pes sa nekrčí, ale zvedavo nakukuje postavičkám ponad plecia.
         Spolok tajných mien bolo úspešne založený, odsúhlasený a všetci navrhnutí členovia potvrdili účasť.
          Poradu vedie Šťastná Zakladateľka, Janka, ktorá horlivo rozhadzuje rukami. Práve sa rokuje o tajnej poštovej schránke.
         „ Azor bude schránka,“ sranduje Miro.
          „No iste! To budeme celý deň len naháňať schránku po dedine!“ zakričí nahnevane Zuza.
         „ Bude v orechu! Dnu je diera, tam dáme list a zapcháme ju pokrčenou igelitkou, aby do nej nepršalo! Miro, povedz  Zrušenej Schránke, nech ma neoblizuje, keď rokujem!“ navrhol Oslintaný Zakladateľ.
          „ To je super, orech mám blízko!“ teší sa Pehavý Pažravec a tvári sa ako obyčajný veselý a nepažravý Jožo. „Aspoň neschudnem!“ dodal Jožo a tentoraz sa zatváril ako Pehavý Pažravec.
          „Veru by sa ti zišlo, lebo ťa budeme na výpravy gúľať!“ potešila ho Vyškerená Speváčka, čiže Silva.
           „Dohodnuté! A začínam ja! Zajtra o deviatej budete mať v schránke prvý odkaz a ide sa na prvú výpravu!“ ukončila Janka.

         „Hurá!“ 

druhá báseň fotografistická









Spolok tajných mien (4) - Členovia


Kto budú členovia?

        
        

Dvaja Zamyslení Zakladatelia sedia na spílenom kmeni smreka a dumajú.

       „Vezmeme Copatú Dlhaňu!“
       „Zuzu? Ani za svet! Stále reve! Vezmime Pehavého Pažravca!“
       „Dobre, aspoň nebudeme mať núdzu o jedlo, ale aj Zuzu!
Inak sa vzbúrim!“
        „ Tak dobre, zapisujem:
         Jana
         Peter
         Zuza
         Jožo...“
         „...a Dušan! Teda Počítačový Maniak!“
         „...Dušan...“
         „...a Azorov Pastier!“
         „...Miro a Azor“
          „...Silvia...“
          „... Vyškerená Speváčka...
a Koláčový Zlodej?“
         „Juro nie! Ten všetko prezradí!“
         „Dobre, Juro nie. Zatiaľ sedem členov a pes,“ zhrnul Peťo.
         „Súhlasím. Zvoláme poradu. Ja obehnem Zuzu a Silvu a ty chalanov, dobre?“ zavelila Janka. „ OK! Kedy? O siedmej?“ „O pol ôsmej!“
          „ Sedí! O pol ôsmej tu.  A prines svietiaci šúlec!“
          „Čo? Aha! Dobre, čau!“

          „ Čau!“




23. 10. 2017

22. 10. 2017

Spolok tajných mien (3) - Janka a Peťo


Janka a Peťo.

           
Poobede niekto rázne zaklopal na kuchynské okno.

„Plné Bruško, odprac zo stola a utekaj von, prišiel po teba Zvedavý Štupeľ od susedov!“ takto zhodnotila situáciu babka a pridávala meno na meno. 

Janke sa táto hra náramne zapáčila.

Len čo pozdravila Peťa alias Zvedavého Štupľa a kamaráta od susedov, už premýšľala, ako v hre pokračovať.

         „Dnes čušíš ako Utopená Mucha,“ ozval sa Peťo. „Čo ti je?“
        „Nevyrušuj, Ukecaný Piatak, mám nápad a systematicky sa venujem jeho spracovaniu.“
          „ Čo?“ vyšlo z úst Začudovaného Spolužiaka.
         „Vymyslela som geniálnu hru, ale neviem, či ju uvediem na trh,“ vysvetlila Záhadná Čudáčka.
    „Čo si obedovala? Vôbec ti nerozumiem!“ povedal Nešťastný Zúfalec.
          „Ále, z toho si nič nerob, to som počula od otca. Vždy, keď začne hovoriť o práci, tak mu nerozumieť, alebo, keď jedná s klientmi... „
           „Mám nápad, ale...“ tvári s stále záhadnejšie Janka.
          „Kašli na to, poďme k potoku a hrajme sa na výpravu!“ navrhol Netrpezlivý Šušňohľadač.
            „To je ono,“ zvolala Nadšená Vynálezkyňa! „Založíme si spolok! Bude sa volať...Spolok tajných mien! Čo povieš?“
            „Prečo práve taký?“
       „Budeme dávať ľuďom a veciam tajné mená a tak vznikne záhada!“
            „Aká záhada?“
       „Záhadná záhada! Napríklad, vieš, kto je to Pehavý Pažravec?“
tvári sa záhadne záhadná Janka.
           „No, Jožo!“ odpovie Peťo po krátkej chvíli. „Stále niečo prežúva.“



       „Áno. Lenže to bola ľahká záhada!  Keď chcem, vymyslím záhadu, po ktorej budeš pátrať celý deň!“
            „To vyzerá zaujímavo! Ale bude to tajný spolok!!“
        „A budeme si posielať tajné listy s tajnými odkazmi a pomenujeme si aj ľudí z dediny! Každý deň jeden člen vymyslí hádanku plnú tajných mien a ostatní ju musia do večera rozlúštiť...a...“


            „A kto budú členovia?“


Spolok tajných mien (2) - Janka


Janka má prázdniny.


Osemročná Janka sa nudí. Okatá Janka je u babky na prázdninách. Neposedná Janka má nový bicykel. Prešla na ňom už celú dedinu a teraz sa nudí. Sliepka s indiánskym menom Žltá Noha jej ďobká do sandáliky a skúša aj jej prštek na nohe. Je to jediná babkina sliepka, ktorú môže pohladkať a ona neujde.
           
Opálená Janka sa zamyslela.
Mala by si vymyslieť prázdninové meno. S indiánskym menom sa človek menej nudí. Sliepka Žltá Noha mala na nohe žltý povrázok, aby ju babka spoznala a meno jej už zostalo. Snehula má zase bledý podbradník a babka jej občas povie Pitbullka, lebo je najväčšia a ostatné si k nej nedovoľujú. Modrá Noha je bitkárka a na nohe má modrý drôtik.

Ja sa môžem volať Modré Koleno, kým si zvyknem na nový bicykel. Pani učiteľka ma občas volala Blondína, lebo som nedávala pozor a tresla nejakú hlúposť. Dedko ma volá Kvetinka, lebo mám rada kvetované šaty a ocko zasa Drobček, lebo som mu ledva po pás. Aha, koľko mám zrazu mien!




 A babka mi pridáva ďalšie, lebo kričí:
             „ Pastierča! Nechaj tie sliepky na chvíľu a poď jesť! Dnes máme hrášok!“
 Babka ho lúpala včera celý večer a teraz sa môže volať Boľavý Palec. A ja Hladné Brucho.
  „Už idem!“


Spolok tajných mien (1)...vitajte :)