21. 12. 2017

Spolok tajných mien (37) - Koniec knihy


3. Rozlúčka


        
Na stanici našli správu na dverách od kôlne. Znela:

„Piata správa nájdená, teraz príde posledná.
Kto si do obchodu zájde, po kľačiačky správu nájde.“

         V obchode pod regálom s kinderkami, veď kde inde, našli poslednú prilepenú obálku.
         „Šiesta správa hovorí, že mi z toho švitorí!“ prorokovala Silva, ale tentokrát bol odkaz stručný a už sa nerýmoval:

„Čakám v KLUBOVNI. Pohnite si, lebo vám nič nezostane.“

         Konečne mohli napochodovať do klubovne. Boli pripravení tváriť sa prekvapene, ale nemuseli, pretože naozaj boli. Po celom dvore viseli reťaze s lampiónmi, pod nimi stôl s koláčmi a šľahačkovými pohármi a malinovkou a banánmi v čokoláde. Na schody do klubovne Jožo položil magnetofón, z ktorého hrala hudba.
         Keď vošli, Jožo každému slávnostne odovzdal vlastnoručne vyrobenú medailu, na ktorej bolo farebne napísané:

                                           Spolok Tajných mien

A pod tým meno.
Každému zavesil medailu s belasou stužkou na krk.
         „Toto boli moje najlepšie prázdniny, teda, najlepší koniec prázdnin.“ priznal sa Jožo a Janka dostala hobla za to, že to všetko vlastne vymyslela.
         Zuza povedala Jožovi o novej súťaži a pláne po Vianociach sa stretnúť.
         Zrazu si boli všetci istí, že sa im to podarí a dobrodružstvo bude pokračovať.
Veď už niečo vymyslia.
Veď nie sú žiadne béčka, ale

                                            Spolok Tajných Mien.




Tak ahoj po Vianociach!

20. 12. 2017

Spolok tajných mien (36) - Beh :)


2. Čo to znamená?


         Na pošte našli správu na nástenke. Bola pripichnutá modrým špendlíkom a usmievala sa z nej nakreslená tvár.
         „To je celý Jožo, len si ubral desať kíl.“ konštatuje Silva.
„Keď nás bude takto zbytočne preháňať, postarám sa, aby mu tých desať kíl naozaj ubudlo.“ hnevá sa Dušan.
„A ako?“ ozve sa zvedavá Silva.
„Odtrhnem si pri potoku prútik a budem ho poháňať, kým neubehne jesenných sto kilometrov.“ zastrája sa Dušan a medzi rečou otvára tretiu obálku.

TRETIA SPRÁVA vraví: Už iba tri správy.
Tam, kde voda vyviera, je krmivo pre zviera.

         „Pri prameni, ale kde?“ rozmýšľa Janka.
„Pro krmelci, pri žľabe!“ odhalí Dušan a dodá: „Ja ho zabijem!“
Šesť postavičiek a pes lapá po dychu na moste cez novoopravený žľab na spúšťanie dreva.
Na zemi leží obálka, ktorú našli, ako mysleli, v krmelci na sene.
         „Silva, nepozeraj na mňa ako mäsiarova doga a otváraj!“ fučí Zuza.
„To ja nie na teba! To sa pokúšam zabiť Joža na diaľku! Ja to neotvorím! Ja toho už mám plné zuby!“ srší hnevom Silva.
„Tak aby ste nepovedali, že som pes...“ zdvihne obálku Miro a pohladká funiaceho Azora po hlave.

„Štvrtá správa vraví:“ prečíta Miro a ukáže na ostatných.
„Už iba dve správy!“ dokončia všetci zborovo.

Kde ŽELEZNÝ TÁTOŠ stojí, visí správa, milí moji.

         „Ja už na stanicu nejdem! Toto je úplne švihnuté!“ vyhlási Dušan.
„Máme pátrať a nie súťažiť v cezpoľnom behu! Idem do klubovne!“ rezignuje Peťo a ostatní sa pridávajú.
         Že niečo nie je v poriadku, zbadali hneď ako začuli hovoriť veľa hlasov naraz.
Prikrčili sa a pomaly sa zakrádali od potoka popri plote vyzvedieť, čo sa to v ich klubovni deje. Keď už boli najbližšie ako sa dalo, aby zostali neodhalení, zaľahli do trávy a počúvali.
         „Jožko, to teraz nezapaľuj, až večer, keď bude tma.“ počujú hovoriť ženský hlas.
         „Jožko, tú malinovku mám zarobiť jahodovú, alebo citrónovú?“ pridá sa ďalší.
         „Jožko, tak tu sú tie koláče, bude to dosť?“ hovorí ešte ďalší.
         „Ďakujem, teta, to bude akurát. Ujo, ešte ten magnetefón!“ povie Jožov hlas.
         Viac počuť nepotrebovali. Potichučky sa vytratili a čušali, až kým neboli pod stanicou.
         „On robí oslavu pre nás.“ povie ticho Janka.
„Aj teta Mariška, Božka a Terezka a môj ocino a ktovie ešte kto.“ dodá Miro.
„Ja sa tak hanbím, že som na neho nadávala a on nás len chcel prekvapiť.“ skloní hlavu Silva.
„Mali by sme sa tváriť, že o ničom nevieme a pokračovať v tej naháňačke.“ vzdychne si Peťo.
„Máš pravdu, veď už len dve správy, tak poďme.“ vlečie sa Dušan.




18. 12. 2017

Spolok tajných mien (35) - Posledný deň


VÝPRAVY ZA MENOM - DEŇ SIEDMY

        
1. Posledný spoločný prázdninový deň


         V klubovni vládne smutná atmosféra. Blížiaci sa koniec prázdnin v podstate nikomu nevadí. Vadí to, že majú skončiť v najlepšom. Rozídu sa domov a je po srande.
         „ Kedy budú ďalšie prázdniny?“ pýta sa Silva.
„Na konci októbra,“ vie presne Dušan. „Ale len štyri, či päť dní a v tom je aj sviatok Všetkých svätých.“
         „A potom?“ skoro plače Janka.
„Tesne pred Vianocami, okolo dvadsiateho decembra.“
„Naši budú chcieť lyžovať v Tatrách.“ kreslí Janka prstom ktovie čo po stole.
„Veď aj tu je vlek! Tak načo sa máš trepať do Tatier!“ hnevá sa Miro.
         „Sľúbme si...“ začne Zuza, „...že sa tu stretneme. Nie! Že urobíme všetko pre to, aby sme sa tu hneď po Vianociach stretli! Rodičia nech idú silvestrovať sami, veď im chceme len dobre!“
„Babka plače, že je sama, dedka asi neráta,  možno mi pomôže.“ napadne Janku.
         „Nie sme predsa žiadne béčka, sme členovia Spolku Tajných Mien! Rozlúštili sme toľko záhad, vyhlasujem súťaž o najlepší nápad, ako sa sem po Vianociach dostať!“ rozbehne sa Zuza.
„A ja čo? A Peťo? My tu bývame!“ volá Miro.
„Vy......vy budete porota a vymyslíte odmenu pre víťaza!“ rozhodne Janka.
„Dobre, súťaž je oficiálne vyhlásená!“ potvrdzuje Peťo.
         „Skoro som zabudla! Toto som mala ráno zavesené na bráne.“ vytiahne Janka list.
„Ten Jožo je taký lenivý, že ani sem nedôjde!“ ozve sa Miro.
„To hovorí ten pravý! Kto nám nechal list u tety Marišky?“
„To bol nápad, nie lenivosť!“ bráni sa Miro.
„Možno aj toto je nápad. Janka, čítaj!“ povie netrpezlivo Silva.




„To teda je nápad, hľadať papieriky:“ hundre Miro.
„Keď hľadať, tak hľadať.“ Povie peťo a pozrie pod stôl. Azor nelení a oblíže mu tvár.
„Tu nie je!“ utiera sa o tričko.
         Hľadajú všetci, hľadajú márne. Prezrú poličky, tam nie je ani prach, za lavicou a gaučom tiež, ani na zemi, ani za zrkadlom, ani v prasknutej váze.
„V jednom filme bol odkaz nalepený zo spodu na stoličke.“ Povie Peťo a už dvíha stoličku. Nič.
„V jednom filme bol aj živý dinosaurus.“ vysmieva sa Dušan a pozerá pod svoju. Nič.
„Bude v našej starej skrýši, v orechu!“ napadne janku. Ani ona nič.
„Alebo na streche.“ vymýšľa Miro a dvíha stoličku. Nič.
„Jožo by nikdy.....mám!“ začala potichu a skončila nahlas Silva.

„Jasné! Na Jožovej správe môže sedieť jedine Silva!“ smeje sa Zuza.




15. 12. 2017

Spolok tajných mien (34) -Krásne ženy


5. V Dome Krásnych Žien


         „Poďme k Silve domov. Tá si o sebe myslí, že je najkrajšia.“ navrhne Jožo.
„Nie, poďme na to logicky.“ vyhlási Dušan a hneď aj pokračuje.
         „To miesto spomína hneď po pleťovej maske. Existuje miesto, kde si ženy gebria na tvár pleťové masky?“
         „Existuje! Štúdio krásy tety Evy Lenčovej!“ pozná odpoveď Janka.
„Ozaj! A je to Silviina teta! Teda, ako, ozajstná teta!“ pridáva Peťo.
„A máme to!“ chytí Miro Azora za predné labky a vrtí sa s ním na ceste v rytme tanga.
„Učiteľka tanca je môj sen, tam ta tá ri rára ram pam pam...“
         „Tak my odchádzame na oslavu. Tam si zatancujeme na lepšiu hudbu.“ ponáhľa sa Dušan.
„Náhodou, ja mám absolútny hudobný sluch, lepší ako Havel:“ chváli sa Miro.
„To je možné, lebo Havel na verejnosti nespieval. Bol prezidentom.“ smeje sa mu Dušan.
„Povedal som Havel, ale myslel som Hammel! M M M!“ bráni sa Miro.
„Tak nemysli a poď. Už to máme celé vymyslené. Ešte sa ti zavaria závity a začne sa ti dymiť z hlavy.“ končí Dušan rozhovor a šliape dolu po chodníku za Jankou.
         V Štúdiu krásy ich víta Zuza so zelenou a Silva s oranžovou gebuzinou na tvári. Keď ich Azor zbadal, strčil chvost medzi zadné nohy, sklopil uši a nakoniec ho museli nechať vonku, aby od strachu ten Dom krásnych Žien neocikal.
         Salón Krásy má tri miestnosti. V najväčšej je kaderníctvo so štyrmi zrkadlami, v menšej vedľa kozmetika s dvoma lehátkami a v najmenšej sklad. V chodbičke, kde sú WC sú ešte jedny dvere, ktoré sú práve teraz otvorené a vedú do domu tety Evy. A tam je to miesto. Veľký vyzdobený stôl, okolo stoličky, na stole stojan na tortu.
         Keď pátrači nafúkali všetky balóny a pomohli povešať konfety a lampióny, boli hromadne odvlečení do kaderníctva a povinne vyfrizúrovaní.
         Ako bonus mohli ešte dostať pleťovú masku, od tohoto nápadu však teta Eva a jej pomocníčky ustúpili, keď zbadali strach v očiach chlapcov.
         Janka teda dostala na tvár zelenú gebuzinu a všetci dostali do ruky kinderko a zákusok podľa vlastného výberu.
         Nakoniec boli všetci s odmenou spokojní, len ich trošku škrelo, že oslava narodenín tety Evy bude len pre dospelých. 

         Ale škrelo ich to naozaj len trošku.




12. 12. 2017

Spolok tajných mien (33) - Kam?


4. Čo s peniazmi?


        
V obálke bolo päť dvojeurových mincí, teda spolu desať eur. 
„Tie asi nebudú na Kinder – vajcia, že?“ ľútostivo zašomre Jožo.
         „No, máme kúpiť Vzduch v Gume, Papierové Pásiky a Hrubšie Viazadlo. Žiadni Dinosauri v Čokoláde tu nie sú.“ číta z lístka Miro.
„Hrubšie viazadlo, to bude špagát.“ napadne Dušana.
„Vzduch v Gume, to môže byť koleso z bicykla.“ rozmýšľa Peťo.
„Ale to nedostaneme ani tu, ani za desať eur.“
         „A načo sú komu Farebné Papierové Pásiky?“ čuduje sa Jožo.
„Ja viem! Na karneval!“ zvolá Janka.
„Karnevaly sú vo februári, nie teraz.“ nesúhlasí Peťo.
„Tak na nejakú oslavu, ako ozdoba!“ nedá sa Janka.
         „Poďme do obchodu, nájdeme špagát, tie farebné somariny a možno tam niekde bude aj ten gumený vzduch.“ povie Jožo a ťahá Peťa za rukáv k obchodu.
         V obchode nájdu oddelenie s papiernictvom, teda jeden regál. Sú v ňom naukladané papiere, špagáty, konfety a zošity a...
...balóny.
         Zrazu je všetko jasné. Niekde sa chystá oslava. A tam by sme rozhodne nemali chýbať. Musíme však chvíľu počkať, kým naši kamaráti rozhodnú,  koľko čoho kúpiť.
         „Špagát nám stačí jeden.“ schmatne Jožo klbko.
„Hej! Šetri! Tento je najhrubší a najdrahší a my máme kúpiť hrubšie viazadlo, nie najhrubšie!“
trhá Dušan Jožovi špagát z ruky.
         Nakoniec kúpili dve klbká tenšieho špagátu, sedem valčekov farebných konfiet a štyridsať osem balónov. Vyšlo im to skoro na chlp. Predavačka im vydala jeden cent a zabalila nákup do červenej igelitky.
Zostala posledná záhada.

Kde tá parádna oslava bude?




8. 12. 2017

Spolok tajných mien (32) - Žena za pultom


3. Ktorá je to?


         „Dobrý deň, teta, nemáte pre nás niečo zaujímavé?“ prihovorí sa známej predavačke Jožo.
„Ahoj, Jožko! Máme nové kinder - vajcia s dinosaurami v akcii.“  odpovedá predavačka.
„A nič iné?“ slintá Jožo.
         „A čože by si chcel, Jožko?“
„Čo ja viem, napríklad kolieska.“ ide na vec opatrne Jožo.
„Kolieska? To musíš v autoservise, alebo v hodinárstve, Jožko!“ smeje sa predavačka.
         „To bude iná, táto o ničom nevie.“ šťuchá Peťo do Joža.
„Tam v zadu, pri syroch, červenovláska, tá mi je povedomá. Mám dojem, že som ju videl so Silvou.“
„Fakt? Ale teraz ideš ty!“ postrčí Jožo Peťa do predu.
         „Dobrý deň, teta, nenechal nám u vás niekto niečo?“ pýta sa Peťo rovno.
„Ahoj. A čo by to malo byť?“ usmeje sa červenovlasá predavačka.
„Také kolieska, kovové kolieska, asi.“ pokračuje dosť neisto Peťo.
„Kolieska? A načo sú?“ usmieva sa naďalej predavačka.
„To ja neviem, teta.“ odpovedá nešťastne Peťo.
„Tak, keď budeš vedieť, príď. Niečo pohľadám.“
„Ďakujem.“ zvesí Peťo hlavu a otočí sa k Jožovi.
         Joža však niet. Nakoniec ho nájde medzi regálmi s cukrovinkami. Na dlani pár drobných a ráta a ráta.
         „Čo to tu robíš?“
„Rátam, či mám dosť na jedno akciové kinderko. Daj ruku!“ prikáže Jožo a už odratúva na Peťovu dlaň centíky.
„Ale my musíme pátrať, nie tu rátať tieto tvoje pe.....kolieska!!!“ ukončí vetu načakane Peťo.
„Kovové Kolieska, Jožo, veď to sú peniaze!“ ziape na celý obchod.

         „Veru, chlapci, už viete, čo u mňa máte a tu je obálka.“ ozve sa za nimi predavačka s červenými vlasmi, ktorá počula to, čo sa prepočuť nedalo. „A ešte vám mám zaželať veľa šťastia!“ 




6. 12. 2017

Spplok tajných mien (31) - Na vzduchu


2. Na vzduchu


         „Prečo spomína šľahačku?“ čuduje sa Janka.
         „Včera, keď sme išli k tete Mariške, si ju chcela nacápať na ksicht.“ spomína Jožo.
         „Ako pleťovú masku! S medom, uhorkou a horčicou!“ pokračuje Peťo.
         „Áno! Pleťová maska nie je Jedlo Vábivé!“ pridá sa Dušan, „Zato Dom Krásnych Žien, no, neviem. V každom dome žije žena, ktorá si myslí, že je krásna.“
         „Žena za pultom je film. Na dvd. Majú ho v stánku.“ napadne Peťa.
         „A ten tvoj film nám dá Kolieska Kovové? A čím? Písmenkami na obale?“ ťuká si Dušan na čelo. „To musí byť niekto živý, čo má ruky!“
         „Keby si ma nechal dopovedať, dozvedel by si sa, že ten film je o predavačkách!“ hnevá sa naoko Peťo.
         „Keby si nezačínal od Prahy, tak sme to mohli vedieť hneď.“ bráni Dušana Jožo.
         „Ale, do ktorého obchodu pôjdeme?“ pýta sa Janka.

         „Do môjho obľúbeného. Do potravín.“ rozhodne Jožo a keďže tu nie je Silva, nik neprotestuje.


4. 12. 2017

Spolok tajných mien (30) - Deň šiesty


VÝPRAVY ZA MENOM - DEŇ ŠIESTY

        
   1. V klubovni


         „No, už to otvor!“ vrtí sa nedočkavo Peťo.
         Sedia v klubovni okolo stola na stoličkách a lavici ako piati trpaslíci, lebo Silva a Zuza nechceli vymýšľať záhadu ani za svet každá zvlášť.
          A čo je dôležitejšie, pozajtra odchádzajú Janka, Dušan a Zuza k rodičom. Prázdniny končia.
         Ale to bude až pozajtra. Zatiaľ sú tu, spolu a obálka, pokreslená kvetmi na stole. Je v nej správa od Silvy a Zuzy pre ostatných.
          Miro ju prikryl dlaňou, pritlačil na stôl a napína ostatných.
         „Otvor ju, lebo z nej odhryznem!“ zastrája sa Jožo.
Miro sa zasmeje a prikryje obálku oboma rukami tak, že z nej netrčí ani kúsok.
         „Poštekli ho!“ radí Dušanovi Janka.
         Dušan sa nenechá prosiť a rýpne Mira pod rebro.
         „Povedala poštekliť, nie prizabiť!“ krčí sa Miro.
         „Ja som ťa len podpichol, keď tu nie je Silva, aby ti nebolo smutno.“ vysvetľuje Dušan.
         „Silva podpichuje Joža a ani sa ho pri tom nedotkne!“ vrčí Miro a nechá si od Azora schovaného pod stolom oblizovať ľavé ucho.
         „To aby nevyfučal. Potom by ho doma nespoznali.“ teší sa Peťo.
         „Podpichujte sa láskavo slovne a nie ručne, nemáme tu telefón, ako zavoláme záchranku?“ vysvetľuje Janka.
         „Netreba záchranku, vidíš, že Miro má krásnu ošetrovateľku - sestričku Azora!“
         „Veru, Azorko, ešteže mám teba.“ hladká Miro Azora po hlave a Azor Mira zaľúbene pozoruje. „No kde je ten list? Prečíta ho niekto?“
         „Ak uhádneš, kto ho má, môžeš ho prečítať ty.“ navrhne Peťo.
         „Dušan mi ho zobral!“ ukazuje prstom Miro.
         Dušan vytiahne prázdne ruky spod stola a pokrčí plecami. Miro pochopí ich hru. Pozorne sleduje aj nepatrné pohyby ramien a tváre kamarátov.
         „Jana! Davaj!“
         „Home video.“ odpovie Janka a podáva list ponad stôl.
         „To je čo?“ pýta sa Jožo.
         „Davay home video je firma, ktorá robila niečo s video kazetami.“ vysvetľuje Dušan.    „No tak, otvoríš to ešte dnes?“
         „Tak počúvajte.“ začne konečne čítať Miro.

     

        
         Ticho.
          Miro číta ešte raz, pomaly, a rozmýšľa nad každým slovom. Keď skončí, ticho je tu opäť.

         Po pár minútach sa ozve Peťo: „ Ja sa vzdávam. Poďme na vzduch, možno nás niečo napadne.“



29. 11. 2017

Spolok tajných mien (29) - Naše :)


5. Tam u Mira


         „A to je čo?“ pučí oči do tmy Silva.
         „Toto bude náš klub, naša skrýša a kancelária!“ povie pyšne Miro.
Keď sa k Mirovi konečne dozvonili, zaviedol ich na zadný dvor, kde im pri udiarni, za garážou ukázal zaprášenú miestnosť, plnú neporiadku.
         „Kedysi sme tu mávali uhlie, no odkedy kúrime plynom, je tu len neporiadok. Oco mi ju sľúbil, ak si ju upracem. Len som nevedel, na čo mi bude. Teraz už viem.“
         „A čo s tými vecami?“ ozve sa Janka.
         „Vynosíme ich do kontajnera, sú to samé haraburdy.“ zamrmle Miro.
         „Ja by som sa na tie haraburdy pozrel. Napríklad tamten drôt by sa nám mohol hodiť.“ dumá Peťo.
         Do roboty sa pustili s chuťou. Zrazu všetci chceli mať tú najkrajšiu „klubovňu“. Dokonca aj preberanie harabúrd bolo dobrodružstvo.
         Janka našla prasknutú sklenenú vázu, ktorú nechcela dať z ruky, po klbku drôtu odložili aj kolieska z kočíka, kovový zvonček bez srdiečka a biely obdĺžnik z umelej hmoty.        Keď Mirov otec zbadal, s akou radosťou pracujú, pridal sa aj on.
         Poskladali Silvinu skladaciu stoličku, priniesli z garáže starý stôl, ktorý zošmirgľovali a natreli na žlto. Z jednej dlhej dosky vznikli poličky, z inej a dvoch polienok zase lavica. Zvedavá teta od susedov im darovala starý gauč a prasknuté zrkadlo.
         Dievčatá pozametali a poumývali, čo sa dalo a na odložený kus umelej hmoty napísali SPOLOK TAJNÝCH MIEN. Mirov otec im doň vyvŕtal dierky a priskrutkoval zvonka na dvere.
         Dokonca našli vzadu v garáži starú farbu na steny a zaprášený valček. Štetcov mali dosť a o chvíľu všetci vyzerali akoby pršala biela farba. Nikomu to však nevadilo.
         Večer už miestnosť vyzerala obývateľne. Bolo tu kde sedieť, i ležať, police boli zaplnené nájdenými pokladmi a škatuľou od koláčov, v objímke svietila žiarovka, na bielych stenách zase vlastnoručné farebné podpisy členov spolku, ale hlavne.....
.....každý člen zvieral v ruke kľúč.
Kľúčov bolo iba sedem, ani jeden naviac.
„Je to naša klubovňa. Iba naša.“
Znelo dlho v ušiach tým, čo zaspávali s kľúčom pod vankúšom.

Dobrú noc!




27. 11. 2017

Spolok tajných mien (28) - Kam teraz?


4. Tam, kde zurčí potok


        
Na moste stojí stolička a na nej sedia Dušan s Peťom. Každý na pol zadku, ale vyzerajú spokojne. Jožo sedí na lavičke pred krčmou, píla leží na stole  a všetci, okrem píly, hľadia na Silvu so Zuzou. Silva vlečie jedno veľké čudo a Zuza štyri malé. 
         „Vás teda poslať po stoličku! Ešte, že poistku donesie Jana, lebo vy ste boli isto hľadať na smetisku a tam majú len vypálené!“  víta ich Jožo.
„Náhodou, toto je stolička originál, skladacia! Tu vidíte časť zadkovo-sednú a Zuza má časti nohovo-stojné. Stačí zasunúť časti nohovo-stojné, každú do jedného otvoru v časti nohovo-sednej a je tu stolička, ako lusk!“ prednáša Silva.
„A kde  má operadlo?“ pýta sa Jožo.
„Toto, prosím pekne, je stolička ortopedická a lieči bolesti chrbta posilňovaním chrbtových svalov. Jožo, keď na nej týždeň posedíš, bude z teba Orlando Bloom!“
„Načo? Veď už teraz som samý sval, ani gram tuku!“ vťahuje brucho Jožo.
„Tiež si myslím, že tu nejde o gramy, ale o kilogramy.“ zapája sa do debaty Dušan.
„V tvojom prípade je slovo SVAL skratka pre SLANINOVAL, čiže, slaninový val.“ smeje sa Silva.
         „Na čom sa tak rehocete?“  kričí Janka z diaľky.
„Na Jožovi!“ priznáva Zuza.
„Jožo, nevšímaj si ich, tu máš odškodné, babka piekla!“ položí Janka pred Joža krabicu s koláčmi.
„Janka, s tvojou babkou sa ožením!“ vzdychá slastne Jožo a nervózne rozväzuje špagát na krabici.
„Moja babka je vydatá za dedka, ožeň sa so Silvou!“ dráždi Joža Janka.
„Veď by boli ako Lauer a Hardy!“ hojdajú sa na stoličke Peťo s Dušanom.
         „Ani sa zaňho nevydám, ani koláče mu nenechám! Veď sa dnes už nikam nedostaneme!“ červená sa Silva a schmatne mu otvorenú krabicu spred nosa.
„Vy ste už vydatí! Silva na teba kričí ako moja mama na tata!“ smeje sa Zuza.
         „Má pravdu. Mali by sme ísť.“ zvážnie Peťo.
„Ale kam?“
         „Tam, kde potok zurčí, čierny komín trčí  a seno čerstvo pokosené  vonia .“ číta Dušan, hneď ako sa mu podarí rozkrčiť pokrčený papier s odkazom.
         „Navrhujem ísť popri potoku a hľadať čierny komín.“ navrhuje navrhovateľ Jožo.
„Ale, na ktorú stranu? Čo ak pôjdeme nesprávnym smerom?“ múdro vraví Janka.
„No, poďme na ten bližší koniec dediny, ak nenájdeme, vrátime sa a potom sa pustíme dlhšou cestou.“ napadne Zuzu.
„Teda, mne sa ani jeden koniec dediny odtiaľto nezdá bližší.“ stojí Silva bezradne na okraji cesty.
„Tak čuchajte, odkiaľ vonia seno.“ napadne Zuzu.
„Ak si nezbadala, Azor dnes nie je v službe a aj ten by našiel iba klobásky.“  ťuká si na čelo Peťo.
         „Klobásky!“ rozjasní sa Jožova tvár.
„Teda, ty si už z toho jedla úplne švihnutý.“ prevráti očami Dušan.
„Jožko! Jožko! Prebuď sa! To sme my! Tvoji kamaráti! Nie klobásky! My mie sme na papanie! My sme tu na to, aby sme z teba urobili človeka!“ máva Silva Jožovi rukou pred očami.
„Prestaň, ty motofotelka! Ja som si spomenul, kde som videl komín čiernejší, než čierny.“ bráni sa Jožo.
         „Kde???“ zahrmelo viachlasne dolinou.
         „U Mira! Za domom! Na udiarni!“ prezradí Jožo.
„Tak Miro si sedí celý deň doma?!“ hnevá sa Silva.
„A pokosené seno majú?“ zaujíma Janku.
„Poďme tam a uvidíme!“ ozve sa opäť Jožo.
         „Teda Jožo, ty budeš o chvíľu múdry ako farebný televízor.“ chváli ho Zuza.
„A ty poznáš aj bezfarebný televízor?“ gúľa Jožo očami .
„Môj dedko má ešte starý, čiernobiely.“ vysvetlí.
„A normálny, alebo plazmu?“ vyzvedá Silva.
„Ak mi ukážeš čiernobielu plazmu, tak budem držať týždeň hladovku!“ smeje sa Jožo.
„Nájdem, aj keby som ju mala vyrobiť, len aby si týždeň nejedol.“ zastrája sa Silva.
„Tak ideme k Mirovi, alebo k Silve vyrábať čiernobielu plazmu?“ stráca Peťo trpezlivosť.
         „Lecgóv evrybády, čildren, kam vit mí!“ perlí Jožo, uchmatne Silve koláč z otvorenej škatule a vykročí na cestu. Silva sčervenie, potom vybledne a ponúkne koláčmi všetkých. Aj seba.
Fotomodelka, nefotomodelka, jesť treba.
Cestou sa Jožo nenápadne nahne k Dušanovi a so strachom v hlase sa ho šepky spýta: „Naozaj neexistuje čiernobiela plazma?“
Dušan sa rozosmeje a odpovie: „Možno v Japonsku ....“
Ak si viete predstaviť nešťastného Joža, tak to urobte.
A potom ho poľutujte.

Lebo teraz sa naozaj zľakol.



25. 11. 2017

Spolok tajných mien (27) - List


3. Oneskorený odkaz


         



„No, to sa načakajú.“ zhodnotí situáciu Silva.
„To nebude také ťažké, každý vie, že Edison vynašiel žiarovku.“ mudruje Peťo.
„Ale aj gramofónovú platňu, umelý kaučuk, elektromobil a poistku...“ nedá sa zastaviť Dušan.
„Tak elektromobil priniesť určite nemáme, a kde zoženieme umelý kaučuk?“ rozmýšľa Silva.
„Ja tu jeden mám!“ zvolá Janka a vyťahuje z vrecka na nohaviciach žuvačku.

„Mali by sme uhádnuť  ešte niečo a potom vyberieme ten Edisonov vynález, ktorý sa k tomu hodí.“ prežúva slová Jožo.
„Napríklad Drevožrút Zubatý je Kôrovec, ktorý ničí naše lesy.“ objasňuje Zuza. „Veď pozerám telku!“
„A to v tých telenovelách nehovoria, že Kôrovec alias Lykožrút je chrobák a nemá zuby, ale hryzadlá? A ja to musím vedieť, lebo môj ujo je Kôrovcový Pozorovateľ.“ chváli sa Janka.
„To sedí celý deň nad tým chrobákom a čumí naň?“ smeje sa Jožo.
„Možno sa s ním aj rozpráva: No, čo chrobáčik, dáš si vajíčka, alebo šunku?“ chytá sa za brucho Zuza.
„Nie, on každý deň prejde veľa kilometrov a kontroluje také lapače na chrobáky a sleduje, či sa nepremnožili.“ vysvetľuje Janka.

„Počúvajte, to bude píla.“ ozve sa Silva.
„Čo?“
„No ten Zubatý Drevožrút.“ vysvetlí.
„To by mohlo byť, ale čo sú kovové tanečnice?“ súhlasí Zuza.
„Je to niečo na pracovanie, lebo píše, že máme priložiť ruku k dielu. Bŕŕŕ. A to tento deň tak pekne začal.“ funí už dopredu Jožo.
„No, nebude to až také zlé, lebo tie Drevá Štvornohé budú stoličky a kde sa sedí, tam sa ťažko nepracuje.“ rozmýšľa Dušan.
„To povedz mojej mame, ktorá robí účtovníčku a chodí domov zničená ako Jožo, keby bol celý deň bez jedla!“ nesúhlasí Silva.
        
„To by sme mali dve veci. Ešte Vlasy Ručné. Silva, chyť si cop. Čo pripomína?“ zamyslí sa prakticky Jožo.
„Chvost! Ale to sú Vlasy Zadkové!“ vtipkuje Peťo.
„Štetec!“ osvieti Joža.
„Fakt! A z tých Edisonov by som zháňal poistku a žiarovku. Jedno z tých dvoch to musí byť.“
„Teda, Jožo! Ty by si mal jesť iba orechové koláče so šľahačkou! Spôsobujú ti genialitu!“ dlho si nerýpla Silva.
„Ďakujem, možno mi to už zostane!“ klania sa Jožo.
„Tak povedz, čo sú to tie Tanečnice Kovové?“ skúša Joža Janka.
„No, Silva je Tanečnica Drevená, ale kovové?“ rehoce sa Dušan.
„Tanečnica sa točí. Čo sa točí? Skrutka! Ideme stavať šopu!“ perlí Jožo.
         
„Jožovi trikrát Hurá!“ velí Peťo.
„Hurá! Hurá! Hurá!“ poslušne znie dolinou.
„Už to len zohnať.“ dodá po chvíli Janka.
„Štetec donesiem pre každého, aj krabičku skrutiek do dreva.“ hlási sa Peťo.
„Ja donesiem pílu a môžem aj žiarovku!“ volá Jožo.
„Ja stoličku!“ pridá sa Dušan a otočí sa na Silvu so Zuzou: „Zvládnete stoličku a poistku?“
„Si píš!“ dostane odpoveď.
„Ako vyzerá poistka?“ pýta sa Silva
„Biely šulec, na konci má kovové čiapočky, my máme, ja donesiem.“ ponáhľa sa s odpoveďou Janka.
         
„Tak rozchod a o hodinu pri potoku na moste vedľa krčmy, dobre?“ šéfuje Jožo.
„Celkom dobre Jožinko, celkom dobre. Čau!“ papuľuje Silva.
         Opäť rozchod.
         Ale iba na hodinku.

         Tak si skočte niečo zobnúť a o hodinku pri knižke!


Spolok tajných mien (26) - U Marišky?


2. List


         Všetci mali plné ústa a šľahačku až pod nosom, keď teta Mariška vytiahla z kredenca list.
         „Toto vám tu nechal Mirko. Dobehol ráno, bola som akurát v predzáhradke. Pekne sa pozdravil a bol by trielil ďalej, ale som ho zavolala na koláče. Povedal, že dnes nemôže a toto vám mám dať, vraj to tak bude zábavnejšie. Vypytovala som sa ho, že čo a prečo, ale on robil Fučíka, čušal ako hrob.“
         „Teda! Ešte, že sme sem išli!“ prehltne Jožo.
„Uznávam, občas máš aj dobré nápady.“ neuveriteľne milo sa ozve Silva.
„Silva, čo si pokazená, keď si milá na Joža?“ čuduje sa Zuza.
         „Tak to si ty všetkých priviedol, Jožko? Daj si ešte šľahačky! Za odmenu!“ smeje sa teta.
„Už mu nenakladajte, teta! Veď teraz ledva sedí a dnes ešte aj chodiť musíme!“ ozve sa opravená Silva.
„A máme ešte veľa práce. Ďakujeme za dobroty, ale už musíme ísť.“
         „Už sa vám to kráti, však? V pondelok musíte do školy. Choďte sa ešte spolu pohrať, kým môžete. A prídite ma ešte navštíviť, kým sa rozídete k rodičom!“
„Prídeme teta, určite prídeme.“ sľubuje Jožo.
„Spolieham sa na teba, Jožko!“ smeje sa teta.
         „Dovidenia! A ďakujeme!“

         „Majte sa, deťúrence moje!“ kýva Mariška zmenšujúcim sa postavičkám a pre seba si mrmle: „Ako keď som ja bola malá. Tiež sme boli stále vonku, len topánky sme nenosili.“