21. 12. 2017

Spolok tajných mien (37) - Koniec knihy


3. Rozlúčka


        
Na stanici našli správu na dverách od kôlne. Znela:

„Piata správa nájdená, teraz príde posledná.
Kto si do obchodu zájde, po kľačiačky správu nájde.“

         V obchode pod regálom s kinderkami, veď kde inde, našli poslednú prilepenú obálku.
         „Šiesta správa hovorí, že mi z toho švitorí!“ prorokovala Silva, ale tentokrát bol odkaz stručný a už sa nerýmoval:

„Čakám v KLUBOVNI. Pohnite si, lebo vám nič nezostane.“

         Konečne mohli napochodovať do klubovne. Boli pripravení tváriť sa prekvapene, ale nemuseli, pretože naozaj boli. Po celom dvore viseli reťaze s lampiónmi, pod nimi stôl s koláčmi a šľahačkovými pohármi a malinovkou a banánmi v čokoláde. Na schody do klubovne Jožo položil magnetofón, z ktorého hrala hudba.
         Keď vošli, Jožo každému slávnostne odovzdal vlastnoručne vyrobenú medailu, na ktorej bolo farebne napísané:

                                           Spolok Tajných mien

A pod tým meno.
Každému zavesil medailu s belasou stužkou na krk.
         „Toto boli moje najlepšie prázdniny, teda, najlepší koniec prázdnin.“ priznal sa Jožo a Janka dostala hobla za to, že to všetko vlastne vymyslela.
         Zuza povedala Jožovi o novej súťaži a pláne po Vianociach sa stretnúť.
         Zrazu si boli všetci istí, že sa im to podarí a dobrodružstvo bude pokračovať.
Veď už niečo vymyslia.
Veď nie sú žiadne béčka, ale

                                            Spolok Tajných Mien.




Tak ahoj po Vianociach!

20. 12. 2017

Spolok tajných mien (36) - Beh :)


2. Čo to znamená?


         Na pošte našli správu na nástenke. Bola pripichnutá modrým špendlíkom a usmievala sa z nej nakreslená tvár.
         „To je celý Jožo, len si ubral desať kíl.“ konštatuje Silva.
„Keď nás bude takto zbytočne preháňať, postarám sa, aby mu tých desať kíl naozaj ubudlo.“ hnevá sa Dušan.
„A ako?“ ozve sa zvedavá Silva.
„Odtrhnem si pri potoku prútik a budem ho poháňať, kým neubehne jesenných sto kilometrov.“ zastrája sa Dušan a medzi rečou otvára tretiu obálku.

TRETIA SPRÁVA vraví: Už iba tri správy.
Tam, kde voda vyviera, je krmivo pre zviera.

         „Pri prameni, ale kde?“ rozmýšľa Janka.
„Pro krmelci, pri žľabe!“ odhalí Dušan a dodá: „Ja ho zabijem!“
Šesť postavičiek a pes lapá po dychu na moste cez novoopravený žľab na spúšťanie dreva.
Na zemi leží obálka, ktorú našli, ako mysleli, v krmelci na sene.
         „Silva, nepozeraj na mňa ako mäsiarova doga a otváraj!“ fučí Zuza.
„To ja nie na teba! To sa pokúšam zabiť Joža na diaľku! Ja to neotvorím! Ja toho už mám plné zuby!“ srší hnevom Silva.
„Tak aby ste nepovedali, že som pes...“ zdvihne obálku Miro a pohladká funiaceho Azora po hlave.

„Štvrtá správa vraví:“ prečíta Miro a ukáže na ostatných.
„Už iba dve správy!“ dokončia všetci zborovo.

Kde ŽELEZNÝ TÁTOŠ stojí, visí správa, milí moji.

         „Ja už na stanicu nejdem! Toto je úplne švihnuté!“ vyhlási Dušan.
„Máme pátrať a nie súťažiť v cezpoľnom behu! Idem do klubovne!“ rezignuje Peťo a ostatní sa pridávajú.
         Že niečo nie je v poriadku, zbadali hneď ako začuli hovoriť veľa hlasov naraz.
Prikrčili sa a pomaly sa zakrádali od potoka popri plote vyzvedieť, čo sa to v ich klubovni deje. Keď už boli najbližšie ako sa dalo, aby zostali neodhalení, zaľahli do trávy a počúvali.
         „Jožko, to teraz nezapaľuj, až večer, keď bude tma.“ počujú hovoriť ženský hlas.
         „Jožko, tú malinovku mám zarobiť jahodovú, alebo citrónovú?“ pridá sa ďalší.
         „Jožko, tak tu sú tie koláče, bude to dosť?“ hovorí ešte ďalší.
         „Ďakujem, teta, to bude akurát. Ujo, ešte ten magnetefón!“ povie Jožov hlas.
         Viac počuť nepotrebovali. Potichučky sa vytratili a čušali, až kým neboli pod stanicou.
         „On robí oslavu pre nás.“ povie ticho Janka.
„Aj teta Mariška, Božka a Terezka a môj ocino a ktovie ešte kto.“ dodá Miro.
„Ja sa tak hanbím, že som na neho nadávala a on nás len chcel prekvapiť.“ skloní hlavu Silva.
„Mali by sme sa tváriť, že o ničom nevieme a pokračovať v tej naháňačke.“ vzdychne si Peťo.
„Máš pravdu, veď už len dve správy, tak poďme.“ vlečie sa Dušan.